História ústavu

V roku 1919 po krátkej 7 ročnej histórii zanikla v Bratislave maďarská Alžbetínska univerzita (založená r. 1912), na ktorej 14.04.1918 vznikla aj Lekárska fakulta. Z rozhodnutia vlády ČSR v 1919 vznikla v Bratislave Československá štátna univerzita. Pre nedostatok odborníkov ovládajúcich slovenský jazyk, ale i nedostatok študentov pripravených k štúdiu v slovenskom jazyku, jednotlivé fakulty sa otvárajú postupne v nasledujúcich rokoch. Za vznik „Ústavu lekárskej fyziky“ možno považovať otvorenie 1. ročníka v akademickom roku 1923/24, kedy vznikla väčšina terajších teoretických ústavov. Pretože v tejto dobe neexistovala ešte prírodovedecká fakulta, bolo potrebné založiť pracovisko, ktoré by sprostredkovávalo vedomosti zo všeobecnej fyziky a aplikovanej fyziky pre potreby medicíny a zdravotníctva priamo na Lekárskej fakulte v Bratislave. Táto neobvyklá situácia spôsobila, že Ústav lekárskej fyziky LF Univerzity Komenského je v poradí tretím najstarším akademickým ústavom špecializujúcim sa na „Lekársku fyziku“ na Európskom kontinente. Ústav prvé roky sídlil v budove gymnázia na Grösslingovej ulici č. 9. V lete 1926 sa presťahoval do novopostavenej budovy teoretických ústavov, na Sasinkovu 2 na tretie poschodie Starých teoretických ústavov LF UK, kde sa ústav nachádza dodnes.

Komisia Univerzity Karlovej v Prahe, odporučila 16.05.1923 poveriť prednáškami lekárskej fyziky PhDr. Viktora Teisslera, ktorý v roku 1919 pôsobil ako suplentant na Obchodnej akadémii.

Viktor Teissler (* 31. január 1883, Chrudim) po 8 semestroch štúdia fyziky a matematiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej absolvoval v roku 1907 štátne skúšky a 28. mája 1910 sa stal doktorom filozofie už ako asistent fyzikálneho ústavu. V dizertačnej práci riešil problematiku vnútorného trenia roztokov. Od vzniku ČSR pracuje na Obchodnej akadémii a venuje sa matematike ('kupecké počty' a politická aritmetika). Po habilitácii z odboru optiky a vedeckej fotografie sa zameriava na pedagogickú prácu. Napísal prvé učebné texty z Lekárskej fyziky (citované v Nemecku a vo Francúzsku), vybudoval laboratóriá, knižnicu a vydal prvú učebnicu „Lekárskej fyziky“ v ČSR. V r. 1925 bol menovaný mimoriadnym a v r. 1928 riadnym profesorom pre lekársku fyziku. Prof. Dr. V. Teissler vykonával svoju funkciu až do roku 1938. V roku 1939 v dôsledku rozpadu ČSR, musel Lekársku fakultu UK opustiť.

Prof. V. Teissler organizoval prvý vedecký program a výskum v oblasti lekárskej fyziky na Slovensku. Zaoberal sa predovšetkým lekárskou optikou a lekárskou fotografiou. Jeho trojdielna učebnica Lekárskej fyziky (505 str.) bola považovaná v Európe za jednu z prvých učebníc v oblasti lekárskej fyziky a prispela k rozvoju nového odboru, medicínskeho inžinierstva. Počas jeho vedenia v rokoch 1923 až 1929 na ústave pôsobili MUDr. M. Kotiersová, RNDr. J. Mohr, MUDr. J. Skotnický, MUDr. S. Sedláček a MUDr. Z. Križan.

Teoretická výučba v prvom akademickom roku bola v zimnom a letnom semestri po 5 hodín týždenne ako fyzika pre medikov. Prof. V. Teissler napísal prvý učebný text lekárskej fyziky, vybudoval základné prístrojové zariadenie ústavu s cennou knižnicou a ku koncu svojho pobytu v Bratislave vydal knižne učebnicu lekárskej fyziky, prvú svojho druhu v Československu, čím boli zabezpečené základné poznatky z lekárskej fyziky pre medikov. Už pred svojou habilitáciou prof. V. Teissler strávil určitý čas na študijnej ceste v Zeissových podnikoch v Jene, kde získal erudíciu v aplikovanej optike. Po návrate sa jeho zásluhou začal v Československu výskum a neskôr i pokusná výroba plastických kontaktných šošoviek, ktorej praktické výsledky sa u nás uplatnili po druhej svetovej vojne.

Praktická výučba bola zameraná na aplikáciu teoretických vedomostí a súčasne získanie profesionálnych zručností, nevyhnutných vo všetkých klinických odboroch. Výučba predmetu bola založená na analógii v horizontálnej a vertikálnej nadväznosti jednotlivých medicínskych odborov pri objavovaní nových poznatkov a vysvetľovaní javov.

Popri rozsiahlych vedeckých kontaktoch s pracoviskami v zahraničí pracovníci ústavu spolupracovali hneď od svojho vzniku aj s firmami ako boli ZEISS, SARTORIUS a i., od ktorých získali unikátne prístroje, ktoré boli uložené v prístrojovom múzeu ústavu. Z čias pôsobenia prof. V. Teisslera v Bratislave sa z jeho rozsiahlych vedecko-pedagogických aktivít zachovali dodnes fyzikálne prístroje, učebná literatúra a didaktické pomôcky, ktoré tvorili bázu praktickej výučby lekárskej fyziky na lekárskych fakultách v Československej republike. V rokoch 1990-1997 sa podarilo zozbierať časť z neopotrebovaných a neznehodnotených učebných pomôcok, ktoré tvoria základ zbierkového fondu Múzea fyzikálnych prístrojov Ústavu lekárskej fyziky a biofyziky LF UK v Bratislave. Sú to unikátne meracie prístroje používané vo výskume, učebné pomôcky zhotovené svojpomocne a prístroje zo začiatku 20. storočia pre lekársku diagnostiku a terapeutiku. Okrem trojrozmerných pomôcok, zbierkový fond zahŕňa učebnice lekárskej fyziky, fotodokumentačný materiál pracovníkov pôsobiacich na ústave. Dokumentácia úrovne fyzikálnych pomôcok počas celej existencie pracoviska sa zachovala v obrazových materiáloch.

Medzi najhodnotnejšie svojpomocne vyrábané exponáty patrí kolekcia modelov kĺbov, ktoré V. Teissler zhotovil vo vlastných dielňach. Ich didaktickú hodnotu ocenil svojou objednávkou Anatomický ústav Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe (1937). Slúžili na demonštráciu pohyblivých spojení kostí. Delia sa na: rotačné, valcové, skrutkové a zložené.

Ďalej sú to štyri typy plynových trubíc:

Kanálová trubica, na demonštráciu kanálového žiarenia (žiarenie ionizovaných zbytkov plynov v trubiciach). Katódová lampa, na meranie merného náboja elektrónov. Elektrónová lampa, používaná ako usmerňovač striedavého elektrického prúdu. Röntgenova lampa, ako klasický zdroj röntgenového žiarenia.

Medzi ostatné zaujímavé exponáty patria:

Ruhmkorffov induktor, zdroj na vznik Foucaultových prúdov a galvanofaradizáciu. Rovinné a guľové zrkadlá na stojanoch, na demonštráciu zobrazovania zrkadlami.

Z meracích prístrojov sú to:

Zrkadlový galvanometer s lampou, na meranie prúdov s intenzitou 10 – 11 A. Kolorimeter Dubosquov, na meranie koncentrácií roztokov využitím absorpcie svetla vo farebných roztokoch. Westonov článok anglickej výroby, slúžiaci ako normál pri porovnávaní elektromotorických napätí.

Ďalej sú to galvanometer dánskej výroby zo začiatku storočia, termograf s hodinovým strojčekom, barograf s hodinovým strojčekom, barometer firmy Goerz Berlin, monokulárny mikroskop firmy Reichert Wien, binokulárny mikroskop so sadou objektívov, sada korekčných šošoviek na vyšetrenie zrakovej ostrosti, fotografický aparát ap.

Prvá celoštátna učebnica „Lékařská fyzika“, tvorila kompromis medzi učebnicami nemeckými, ktoré boli prevažne zamerané na klasickú fyziku s použitím náročného matematického aparátu a francúzskymi, kde veľakrát prevažovala fyziológia, vyšla z pera už vtedy skúseného prof. V. Teisslera. Orientoval ju na aplikácie fyziky v medicínskom výskume a praxi. Vyšla v 3 dieloch v rokoch 1929 – 31. Bolo to dielo, ktoré malo 505 strán textu a 350 obrázkov, boli v nej zahrnuté základné poznatky z lekárskej fyziky pre medikov, svojím obsahom drží európsky primát. Na ňu nadväzovala učebnica Ž. Križana, V. Teisslera „Vybrané kapitoly z fyziky“, „Úvod do biofyziky“ vydané SAV Bratislava v r. 1955.

Na uvedenú tradíciu nadviazal ústav aj v rokoch 1991, 1992, 1993 vydaním učebníc a skrípt pre teoretickú i praktickú výučbu, v slovenskej a v anglickej mutácii, ktoré sa využívali pre výučbu biofyziky na všetkých lekárskych fakultách bývalom Československu, na niektorých dodnes.

Doc. Dr. Jozef Skotnický bol prednostom ústavu v rokoch 1939 – 1945. Za jeho vedenia sa vyučovanie lekárskej fyziky doplňuje témami o najnovších elektronických a optických prístrojoch, ktoré sa začali uplatňovať v medicínskej praxi a v laboratórnom výskume. Do prednášok boli začlenené aj základy molekulárnej fyziky. Výskumná práca sa v tomto období zamerala na niektoré otázky biofyziky, na aplikáciu fyzikálnych poznatkov, na biologické procesy a pod.

Po oslobodení bol poverený vedením ústavu prof. Dr. Dionýz Ilkovič, vtedy profesor na Prírodovedeckej fakulte UK, až do januára 1946, kedy habilitoval z lekárskej fyziky MUDr. RNDr. Žigmund Križan, ktorý viedol ústav až do roku 1960.

Prof. Žigmund Križan bol erudovaný rádiológ, počas svojho pobytu vo Francúzsku nadobudol i akademický titul doktora prírodných vied, okrem toho bol i špecialistom röntgenológom, preto je aj prvá povojnová etapa vývoja pracovného a pedagogického zamerania ústavu charakterizovaná zvýšeným záujmom o jadrovú fyziku a negatívne účinky ionizujúceho žiarenia. Okrem toho sa výskumná práca ústavu zamerala na viaceré témy, aktuálne i pre medicínsku prax, ako je moderná lekárska elektronika, ultrazvukové aparáty a účinok ultrazvuku na živé organizmy a ich tkanivá. V rokoch 1945 – 1950 bola ťažiskom činnosti ústavu hlavne pedagogická činnosť. Vedecká činnosť ústavu v rokoch 1945 – 1955 sa týka viacerých odborov, a to: ultrazvuku, akustiky, lekárskej elektroniky, röntgenodiagnostiky a svetelnej hygieny. V tomto období bolo vyhotovených aj viac prototypových prístrojov pre ústavy a kliniky fakulty. Od roku 1950 sa kolektív ústavu zapája aj do výskumnej činnosti, na riešení problémov týkajúcich sa rádioaktívneho žiarenia v spolupráci s inými ústavmi a klinikami.

Po smrti prof. Ž. Križana (5. 4. 1964) nemal ústav určitý čas riadne vedenie, až kým sa prednostom ústavu stal MUDr. Štefan Hupka, CSc., vedúci oddelenia rádioizotopov vo Výskumnom ústave onkologickom v Bratislave. Pod jeho vedením nastalo nové obdobie ústavu. Vyučovanie prebiehalo len v zimnom semestri 1. roč. preto sa príprava na pedagogickú prácu a výskumnú činnosť koncentrovala hlavne do letného semestra. Výskumná problematika bola v tomto období zameraná na využitie rádioizotopov vo výskume, v biológii a v medicíne. V roku 1968/69 bol ústav premenovaný na Katedru fyziky a nukleárnej medicíny – vedúci katedry doc. MUDr. Štefan Hupka, CSc., v rokoch 1970 – 1977 pôsobil ako externý vedúci katedry.

V roku 1976 katedra bola premenovaná na Katedru biofyziky – vedúcim katedry sa stal doc. Ing. Vít Šajter, CSc., ktorý túto funkciu vykonával až do roku 1990. Vedeckovýskumná činnosť v tomto období bola zameraná na problematiku fyzikálno-chemických vlastností bunkových membrán, štúdium transportu základných fyziologických iónov pomocou rádioizotopov cez membránu izolovanej svalovej bunky a na modelových membránach. Ďalej to bolo štúdium možností využitia termografických a termometrických metód v klinickej praxi a problematika funkčného vyšetrenia detí mladšej vekovej kategórie. V r. 1985 bola katedra vybavená počítačmi PMD, neskôr doplnená počítačmi PP 06 a do predmetu "Biofyzika" bola zaradená aj práca s počítačmi. Od šk. roku 1990/91 to už boli dva predmety a to "Biofyzika" a "Informatika", kde informatika bola zaradená do letného semestra.