04/2003 Terapeutické algoritmy v pedopsychiatrii - časť II.

Zborník abstraktov

Hyperkinetická porucha u dětí - algoritmy léčby .

I.Drtílková

Psychiatrická klinika FN Brno

 

Na základě konsensu známých expertů v dětské psychiatrii ( S. Plizska,l. Greenhill, Conners,j. Swanson, a dalších ), byl vypracován, algoritmus léčby hyperkinetické poruchy (ADHD – Attention Deficit Hyperactivity Disorder – dle DSM IV) u dětí, „ The Texas Childrens Medication Algorithm Project“.Obsahuje doporučené terapeutické postupy v souladu s údaji evidence-based medicine, a to jak u solitární hyperkinetické poruchy , tak v případech výskytu komorbidních poruch. I když tento projekt vzniklý v podmínkách USA nelze uplatnit in extenso ve všech zemích,vzhledem k rozdílnému sortimentu registrovaných preparátů, terapeutický princip je zřejmý a může být přizpůsoben domácím podmínkám.

 

Protože účinnost stimulancií u ADHD nelze zpochybnit,jsou prvním krokem léčby. Psychostimulancia prokázala významný účinek na behaviorální psychopatologii u dětí s hyperkinetickou poruchou , více než ve 100 randomizovaných, kontrolovaných studiích. První studie, které srovnávaly efekt stimulancií s placebem , začaly v roce 1960 a v roce1993 již Swanson uvedl přes 3 000 citací a 250 přehledných článků o účinnosti stimulancií u hyperkinetických poruch. Z metanalýzy kontrolovaných studií vyplynulo, že u 5 899 pacientů po léčbě stimulanty se zlepšení symptomů ADHD pohybovalo v rozmezí 65-75% ve srovnání s placebem , po kterém bylo dosaženo zlepšení pouze v rozmezí 4-30%. V tomto srovnání bylo zahrnuto 133 studií s metylfenidátem, 22 studií s dextroamfetaminem a 6 studií s pemolinem.V metaanalýze 5 studií, které přímo srovnávaly efekt metylfenidátu s dextroamfetaminem , bylo zjištěno, že 38% dětí reaguje stejně dobře na oba preparáty, pro menší část dětí však byla terapeutická rekace lepší na jednom nebo na druhém medikamentu. Nebyl však nalezen spolehlivý prediktor, který by usnadnil volbu. Z tohoto důvodu je v algoritmech léčby doporučováno při neúspěchu jednoho stimulancia použít v následném kroku další preparát z této skupiny. Nelze spolehlivě určit, zda dítě bude lépe reagovat na metylfenidát nebo amfetamin – toto rozhodování v ČR odpadá, protože v současné době je registrován pouze metylfenidát. Metylfenidát má být výhodnější u případů komorbidního Tourettova syndromu, visuomotrických poruch a poruch učení, pravděpodobně nepůsobí tak výraznou anorexii a váhový úbytek a zpomalení růstu, je méně často zneužíván jako pouliční droga., v kontrolované studii byly při léčbě metylfenidátem dosaženy lepší výsledky v performačních testech. U amfetaminu je uváděn vyšší počet velmi dobrých až vynikajících respondentů, je výhodnější u komorbidních poruch chování a pravděpodobně u dětí s vyšším IQ, působí menší žaludeční nevolnost, je bezpečnější u případů epileptických paroxysmů v anamnéze

 

Efekt antidepresív, která ovlivňují neurotransmisi katecholaminů u ADHD, byl rovněž opakovaně potvrzen v kontrolovaných studiích. Antidepresíva jsou vhodnou volbou u nonrespondentů na stimulancia a dále u dospělých s ADHD, u kterých je účinek stimulancií poněkud nižší než u dětí. V současných algoritmech je doporučován bupropion s dopaminergním a noradrenergním působením, nebo ze skupiny trickylických antidepresív (TCA) imipramin a nortriptylin, s převážně noradrenergním účinkem. Z tricyklických antidepresiv byl vyloučen desipramin kvůli známým případům několika dětských úmrtí na začátku 90.let, pravděpodobně v souvislosti s kardiotoxickým účinkem( v terapeutických dávkách). Protože určité riziko kardiotoxického působení existuje i u ostatních tricyklických antidepresiv , je doporučováno před zahájením terapie a během ní monitorovat EKG. Účinnost bupropionu je podložena výsledkem nedávných kontrolovaných studií, neměl by však být podáván dětem s epilepsií nebo paroxysmálními abnormitami na EEG.V naší republice zatím nemáme s bupropionem u dětí zkušenosti. Z novějších antidepresiv ovlivňujících noradrenergní i serotoninergní receptory byla v kontrolovaných studiích shledána účinnost venlafaxinu a nefazodonu.

 

Přestože ze skupiny SSRI ojedinělé otevřené studie uvádějí příznivý efekt fluoxetinu u ADHD, většina odborníků se shoduje, že účinnost SSRI u ADHD nebyla dostatečně prokázána a proto nejsou řazena k obecně doporučovaným preparátům.

 

Jako další krok byl doporučen alfa2 adrenergní agonista klonidin, i když existují určité pochybnosti o jeho dostatečné účinnosti u ADHD ( inkonzistentní výsledky studií) a jako hypotenzivum je spojen s nepříjemnými kardiovaskulárními účinky . Po náhlém vysazení klonidinu se může objevit – jako rebound fenomén- hypertenze. Snášenlivost dalšího alfa2 adrenergního agonisty , guanfacinu ( u nás není registrován) je údajně lepší.

 

Další specifické postupy byly vypracovány pro případy ADHD s některými komorbidními poruchami.

 

Vzhledem k transkulturálním rozdílům v sortimentu registrovaných preparátů a s přihlédnutím k určitým rozdílům v diagnostických kategoriích ADHD podle DSM IV a MKN 10, jsou zvažovány určité modifikace uvedeného algoritmu.

 

 

Literatura:

 

1. A 14-month randomized clinical trial of treatment strategies for attention deficit/ hyperactivity disorder ( ADHD). The MTA Cooperative Group. Arch.Gen. Psychiatry 1999; 56: 1073-1086

 

2. Clinical practice guideline: treatment of the school-aged child with attention deficit/ hyperactivity disorder. Pediatrics 2001;108: 1033-1044

 

3. Drtílková I. Algoritmy léčby ADHD a komorbidních poruch. Psychiatrie 7 , suppl. 1: 16-17.

 

4. Pliszka SR, Greenhill L et al. The Texas childrens medication algorithm project: report of the Texas consensus conference panel on medication treatment of ADHD.J Am Acad Adolesc Psychiatry 2000; 39(7): 908-919.

 

Podpořeno grantem IGA MZ ČR č. 6520-5

 

 

 

Liečba prvej epizódy schizofrénie s ohľadom na compliance a adherenciu

Kopasová S., Katrlíková E.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt

 

Pri starostlivosti o mladého pacienta zažívajúceho prvú epizódu schizofrénie stojí psychiater pred viacerými výzvami. Prvou výzvou je včasné rozpoznanie ochorenia a stanovenie správnej diagnózy. Toto môže byť komplikované atypickým klinickým obrazom ochorenia, ktorý sa u detí a adolescentov môže odlišovať od klinického obrazu schizofrénie v dospelosti. U príbuzných, učiteľov a často aj lekárov prvého kontaktu môže byť značná tolerancia ku symptómom ochorenia, ktoré sú často chybne interpretované ako problematické charakterové vlastnosti či vývinová fáza (obdobie puberty a ranného dospievania). Ďalšou výzvou je prevzatie pacienta do psychiatrickej starostlivosti, čo je komplikované stigmou, ktorá medzi laickou, a často i odbornou verejnosťou, sprevádza ako duševné ochorenia, tak i poskytovateľov psychiatrickej starostlivosti. Ďalším dôležitým krokom je uzavretie terapeutickej aliancie ako s pacientom, tak i s jeho rodinou. Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že dobrý vzťah medzi pacientom a terapeutom môže zohrávať kľúčovú úlohu pri compliance a adherencii pacienta na doporučenej liečbe. Ďalej treba vytvoriť liečebný plán, ktorý zahrnuje farmakologické i nefarmakologické prístupy a ktorý nielen vychádza s všeobecne platných pravidiel a odporúčaní pre liečbu daného ochorenia, ale musí byť prispôsobený individuálnym potrebám každého pacienta. Vo farmakologických prístupoch je kľúčovým voľba správneho antipsychotika. Keďže mladší pacienti majú tendenciu tolerovať psychotropné látky horšie než dospelí, je to práve profil vedľajších účinkov antipsychotika, ktorý sa môže stať determinujúcim faktorom v managemente ochorenia. Z tohto hľadiska predstavujú veľký prínos tzv. atypické antipsychotiká, ktoré sú v porovnaní s tzv. konvenčnými antipsychotikami charakterizované ako širším terapeutickým profilom (mali by ovplyvňovať nielen pozitívne, ale aj negatívne, afektívne a kognitívne príznaky schizofrénie), tak aj priaznivejším profilom vedľajších účinkov. Výhodou je hlavne výrazne nižší potenciál pre vyvolávanie extrapyramídových príznakov, voči ktorým sú mladí pacienti obzvlášť senzitívni. Zároveň však treba zdôrazniť, že ani tieto novšie preparáty nie sú celkom bez vedľajších účinkov a riziko ich objavenia sa je takisto vyššie práve v tejto vekovej skupine (nárast hmotnosti, zvyšovanie hladiny prolaktínu). Problémom naďalej zostáva nedostatok dvojito slepých placebom kontrolovaných štúdií na dostatočne veľkých vzorkách pacientov a fakt, že väčšina týchto preparátov nie je oficiálne schválená pre používanie v detskom a adolescentnom veku.

 

 

 

Nešpecifikované psychotické stavy v detstve - k diagnostike a liečbe

Garajová, E.

Pedopsychiatrická a psychiatrická ambulancia, Prievidza

 

Abstrakt

 

V pedopsychiatrickej praxi predstavuje diagnostický a terapeutický problém skupina detí, ktoré nie je možné klasifikovať ani podľa jednej z diagnostických kategórií v súčasnosti platných klasifikačných systémov MKCH-10, či DSM IV. Pre označenie psychopatologického stavu týchto detí používajú sa termíny "hraničný vývojový syndróm", alebo mnohočetná komplexná /MCDD/, či multiplexná /MDD/ vývojová porucha. Vzhľadom na heterogenitu tejto populácie bola vyčlenená užšia podskupina s označením Multidimenzionálna porucha psychického vývinu /MDI/, bližšia ku schizofrénii so skorým začiatkom, než ku pervazívnej vývojovej poruche, či hyperkinetickej poruche, ktorá je predbežne zaraďovaná medzi psychotické poruchy v detstve bližšie nešpecifikované. V tejto práci je prezentovaný súbor 9 pacientov vo veku 7 - 15 rokov, spĺňajúcich predbežne stanovené diagnostické kritériá pre Multidimenzionálnu poruchu psychického vývinu, ktorí boli sledovaní najmenej 2 roky. U 7 detí v priebehu sledovania bol vývoj po zvládnutí psychotických symptómov a afektívnych raptov relatívne priaznivý, bez poklesu v úrovni fungovania, kým u dvoch detí došlo k rozvoju psychotických symptómov a je podozrenie na možný vývoj schizofrénie so skorým začiatkom. Všetky deti vzhľadom na závažnosť symptómov užívali medikamentóznu liečbu. S ohľadom na vyššie uvedenú príbuznosť so schizofréniou s veľmi skorým začiatkom boli v medikamentóznej liečbe volené neuroleptiká, s dobrým terapeutickým efektom v ovplyvnení ako psychotických symptómov, tak i afektívnych raptov s agresivitou a autoagresivitou.

 

 

 

Atypické antipsychotiká v pedopsychiatrii

Šuba J., Považan M.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt

 

Indikácie neuroleptík v detskom a adolescentnom veku sú : psychotické poruchy F 20 – 29, mánia, pervazívne vývinové poruchy, tiky a Tourettova porucha a závažné poruchy správania spojené s agresivitou. Nežiadúce účinky klasických neuroleptík často narúšajú compliance u detí a a adolescentov. Senzitivita pre vznik EPS je najvýraznejšia u adolescentov a mladých mužov. Únava, zníženie kognitívneho výkonu sú negatívne vnímané pacientami a ich rodičmi. Rizikom je aj možný rozvoj tardívnych dyskinéz v detskom veku. Nebezpečie ich rozvoja narastá s prítomným organickým poškodením CNS a s dobou podávania preparátu. Potenciálne rizikoví pacienti sú deti a adolescenti s potrebou dlhodobej medikácie – s psychotickými poruchami, pervazívnymi vývinovými poruchami a komplikovanou Tourettovou poruchou. Za všeobecne akceptované prednosti atypických antipsychotík sa považuje vplyv na pozitívne, negatívne a afektívne symptómy, vplyv na kognitívny deficit a nižšií výskyt EPS. Tieto vlastnosti zabezpečujú vyššiu úroveň compliance detských a adolescentných pacientov. Uvedené fakty sú podkladom trendu podávať v detskom veku atypické neuroleptiká. V našom príspevku predkladáme prehľad prípadov podávania atypických neuroleptík u hospitalizovaných pacientov na Klinike detskej psychiatrie za posledné dva roky.

 

Kľúčové slová : atypické neuroleptiká – terapia u detí a adolescentov - nežiadúce účinky

 

 

 

Terapia pervazívnych vývinových porúch – naše skúsenosti a možnosti na Slovensku

Činčurová A., Fedorová D., Šedibová A.

KDP DFNsP, Bratislava, DIC, Trnava, SPOSA, Bratislava

 

Abstrakt

 

Autorky v krátkom súhrne sa pokúsili podať prehľad doteraz známych terapeutických prístupov pri riešení autistickej poruchy u deti, s dôrazom na tie ktoré sa udomácnili v našich podmienkach. Čisto schematicky je liečebný proces delený na psychofarmakologickú intervenciu a ďalšie edukačné a špeciálno-pedagogické prístupy. Akceptujú fakt, že nejde o kauzálnu liečbu, ktorá by zásadne menila neurobiologickú podstatu ochorenia, napriek tomu adekvátny správne načasovaný terapeutický zásah môže dramaticky meniť osud pacienta i jeho rodiny.

 

 

 

Antidepresíva v terapii psychických porúch u detí a adolescentov

Šuba J., Slováková D., Hradečná Z.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt

 

Farmakoterapia antidepresívami je doporučená pri závažných úzkostných a depresívnych stavoch a pri iných poruchách vyskytujúcich sa v detskom veku – poruchy príjmu potravy a poruchy tzv. OC spektra. Farmakoterapia nemá byť nikdy jedinou formou liečby, má byť kombinovaná s psychoedukáciou a psychosociálnou intervenciou.

SSRI sú farmakami prvej línie v liečbe detí a adolescentov s OCD, úzkostnými poruchami a depresiou pre dokázanú bezpečnosť , účinnosť, profil nežiadúcich účinkov a jednoduchosť použitia (1,2). SSRI je skupina chemicky rôznorodých látok so spoločnou vlasnosťou inhibíciou reuptaku serotonínu (2). Aktuálne využiteľné SSRI pre deti sú sertralin a fluvoxamin. V dohľadnej dobe sa pravdepodobne dá očakávať oficiálne rozšírenie o ďaľšie SSRI - paroxetin a citalopram u detí a adolescentov. V Českej republike je citalopram tretím najpoužívanejším SSRI v pedopsychiatrii. V poslednom období pribúdajú nielen kazuistické štúdie, ale aj dizajnované štúdie s použitím SSRI u detí. Predbežné nálezy ďalšej randomizovanej kontrolovanej štúdie uvádzajú pozitívne výsledky s paroxetinom u adolescentov s veľkou depresiou. Alternatívne stratégie by mali byť prispôsobené detským symptómom a profilu komorbidít. Referencie v dospelej populácii naznačujú, že paroxetin môže byť najsedatívnejším zo všetkých SSRI a preto použiteľný v terapii pri závažnej úzkostii, zatiaľ čo fluoxetin so svojím aktivačným účinkom je vhodnejší pri depresívnej letargii.

Liečivá so serotoninergnou a noradrenergnou aktivitou zahŕňajú venlafaxin a mirtazapin. Venlafaxin a mirtazapin sú vhodné u pacientoch so závažnými poruchami spánku alebo ako druhá línia, ak vedľajšie účinky SSRI sú nadmerné. Existujú už placebom-kontrolované štúdie s použitím venlafaxinu.

Mimo uvedené farmaká sa zdá, že neprávom je obchádzaný v adolescentnej psychiatrii tianeptin, ktorý ako jediný má explicitne dokázanú neuroprotektivitu. Je vhodným liekom na liečbu depresívnych stavov u závislých adolescentov a adolescentov s PTSP.

 

Literatúra :

 

1. Emslie GJ et al.: Nontricyclic antidepresants: current trends in children and adolescents. Journal of the American Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 38, pp517 – 528.

 

2. Kutcher S.: Practitioner review : the pharmacotherapy of adolescent depression. Journal of Child Psychology and Psychiatry, 38, pp 755 - 767.

 

 

 

Bipolárna porucha v detstve a adolescencii – špecifiká a možnosti farmakoterapie

Šuba J., Hradečná Z., Kopasová S., Považan M.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LF UK, Bratislava

 

Abstrakt

 

BP je pravdepodobne v detskom a adolescentnom veku nedostatočne diagnostikovaná klinická jednotka / 1, 5, 3 /. Bipolárne poruchy sú rovnako bežné u detí a dospievajúcich ako v dospelej populácii, s odhadovaným všeobecným rozšírením 1% / 7 /. V detstve je bipolárna porucha najčastejšie zamieňaná za diagnózy „detskej kapitoly“ MKCH – 10 : Hyperkinetické poruchy – porucha aktivity a pozornosti a hyperkinetická porucha správania. Tieto poruchy sú aj nafrekventnejšou komorbiditou v detstve, s výskytom viac ako 98% u pacientov s BP/ 7 /. Významnú komorbiditu tvoria aj Poruchy správania /F 91/ , Zmiešané poruchy správania a emócií /F 92/. V adolescentnom veku je častejšie nesprávne diagnostikovaná ako štrukturácia do emočne nestabilnej poruchy osobnosti, schizoafektívna porucha alebo schizofrénia.

 

/ 1 / . Dáta z viacerých štúdií naznačujú vysoké riziko komorbidity s hyperkinetickou poruchou v detstve /ADHD-DSM-IV/ s prepubertálnym začiatkom BP, stredné riziko so začiatkom BP v adolescencii a relatívne nižšie riziko v spojení so začiatkom BP v dospelosti. „Prepubertálna“ BP je združená s vysokým rizikom zneužívania substancií. Anxiózne poruchy a opozičná porucha / DSM IV / sa výrazne manifestujú u pacientov s BP vo všetkých vekových skupinách, o niečo výraznejšie u juvenilnej formy bipolárnej poruchy / 6 /.

V klinickom materiáli KDP za obdobie 10 rokov bolo diagnostikovaných 16 pacientov s manickým alebo hypomanickým stavom, ktorí tvorili 0,53% zo všetkých pacientov hospitalizovaných za toto obdobie : 14 pacienti boli ženského pohlavia vo veku od 14 – 18 rokov, s priemerným vekom 16,6 roka. 2 pacienti boli muži, 13- a 16-ročný. Manifestácia mánie bola prítomná u 2 mužov a u 6 žien. Hypománia sa manifestovala u 8 žien. V 6 prípadoch bola diagnostikovaná bipolárna porucha – 1x ako manická fáza, 3x ako zmiešaná fáza a 2x ako manická fáza s psychotickými črtami.

Diskusia : V prehľade je pozoruhodné výrazne menšie zastúpenie detí a adolescentov mužského pohlavia. Autori vyslovujú domnienku, že časť pacientov s hypomániou a komorbidnou ADHD nemala stanovenú správnu diagnózu. Jedná sa o skupinu chlapcov vo veku 10 – 14 rokov. Paradoxne, pravdepodobne aj napriek nesprávne stanovenej diagnóze, väčšina týchto pacientov v období posledných 5 rokov, bola liečená v intenciách súčasného trendu – atypickým antipsychotikom. Treba podotknúť, že je to z dôvodu, že na Slovensku nie je registrované žiadne stimulancium v indikácii terapie ADHD, ktoré je liekom prvej voľby. U pacientov s BP môže poruchu exacerbovať. Lítium sa v našej klinickej praxi používa minimálne. Sporadicky a pravdepodobne nedostatočne karbamazepin a valproát. Tieto poruchy je veľmi náročné liečiť farmakologicky, čo je pravdepodobne spôsobené zložitou iniciálnou prezentáciou a klinickým priebehom. Komorbidné poruchy komplikujú diagnostiku BP aj liečbu. Prípady nedostatočnej odpovede na liečbu môžu súvisieť s častou prezentáciou zmiešaných alebo "dysforických" klinických obrazov, charakterizovaných častými, krátkymi periódami výraznej emočnej lability a iritability. Klinický obraz klasickej euforickej mánie je zriedkavý. V poslednom období pribúdajú kazuistiky o použití atypických antipsychotík v detskom veku. Aktuálne antipsychotiká prichádzajúce do úvahy sú risperidon a olanzapin / 2, 3 / ale aj quetiapin. Bude potrebné počkať na výsledky kvalitne dizajnovaných štúdií v detskom a adolescentnom veku.

 

Skúsenosť psychiatrov je, že BP sa najčastejšie manifestuje po 18. roku života a časť pacientov je „rediagnostikovaná“. Títo pacienti sú už mimo starostlivosti pedopsychiatra, ktorý ďalej nemá možnosť sledovať kontinuitu vývinu poruchy od detstva do dospelosti. Je otázkou, či je pedopsychiater dostatočne senzitívny na znaky BP. Domnievame sa, že náš prehľad odráža skutočnosť, že určité percento prípadov je nesprávne diagnostikovaných. Pedopsychiater by na BP mal myslieť. Mohlo by ho upozorniť viac znakov – pretrvávajúca iritabilita, explozívne afektívne rapty, nekontrolovateľná agresivita, fenomén rýchleho a ultradiánneho cyklovania. Metodologickým problémom ostáva vysoká komorbidita s ADHD a prekrývanie klinických obrazov oboch porúch.

 

Literatúra:

 

1. Wagner, KD. Contraversies in the treatment of difficult bipolar adolescents. Program and abstracts from the American Psychiatric Association 153rd Annual Meeting; May 13 - May 18, 2000; Chicago, Illinois. Abstract 19C. - in http:// medscape.com/cno/2000/APA

 

2. Wozniak J. et al.: Diagnostic and Therapeutic Dilemas in the Managment of Pediatric-Onset Bipolar disorder, J. Clin Psychiatry 2001, 62 / supll 14 / pp. 10 – 15

 

3. Geller B. et al. : Child and Adolescent Bipolar Disorder A Rewiev on the Past 10 Years, J Am Acad Child Adoles Psychiatry 1997, 36, pp. 1168 – 1176

 

4. Weller E.: Bipolar Children and Adolescents: Controversies in Diagnosis and Treatment. American Psych Asociation 153 Annual Meeting, Day 4, May 17, 2000 - in http:// medscape.com/cno/2000/APA

 

5. Wilens T et. al. : Risk for substance use disorders in youth with child- and adolescent bipolar disorder. J Am Acad Child Adolesc Psychiatry 1999;38:680-685.

 

 

 

Poznámky ku komplexnej terapii porúch príjmu potravy

Dimová, N.

Detské odd., Psychiatrická klinika FN, Bratislava

 

Abstrakt:

 

Poruchami príjmu potravy (PPP) je ohrozená mládež v období adolescentného veku a rannej dospelosti. Priebeh ochorenia môže byť akútny s dobrou prognózou alebo chronický, kedy ovplyvňuje kvalitu života a zasahuje do fungovania pacienta počas celého života a neraz končí letálne. Práve toto celoživotné ochorenie – vo svojom chronickom priebehu – vyžaduje komplexnú starostlivosť. PPP pre svoju základnú psychopatologickú symptomatológiu a častú somatickú a psychiatrickú komorbiditu vyžadujú komplexnú psychiatrickú a interdisciplinárnu liečbu.

Autorka v práci diskutuje komplexnosť terapeutického procesu u PPP, ktorý zahrňuje farmakoterapiu, psychoterapiu a režimovú liečbu. Vlastné dlhoročné terapeutické skúsenosti konfrontuje s literárnymi údajmi viacerých autorov.

 

 

 

Mentálna anorexia

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

Mentálna anorexia patrí medzi čoraz častejšie poruchy vyskytujúce sa v detskom veku. Klinický obraz býva jednoznačný, ale i diagnosticky nejasný. Zvlášť, ak dieťa ešte nespĺňa vekové a symptómové kritéria a stav sa prekrýva komorbodnými poruchami. Situáciu často komplikuje aj neadekvátny postoj rodičov.

V kazuistike 10 ročného dievčaťa je zachytený priebeh poruchy, ktorá prešla z depresívneho syndrómu cez schizoobsesívnu poruchu do atypickej formy mentálnej anorexie. Priebeh poruchy bol vzhľadom na ohrozenie života dieťaťa nesmierne dramatický. V kazuistike je okrem somatického nálezu popisovaný aj spôsob správania sa rodičov a diagnostickú i terapeutickú náročnosť zvládnutia problému.

 

 

 

Poruchy príjmu potravy v detskom a adolescentnom veku

Bulánková K., Tischlerová K., Považan M., Hradečná Z.

Pedopsychiatrická ambulancia, Bratislava – Petržalka

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt

 

Poruchy prijimu potravy patria medzi typické biopsychosociálne poruchy, spôsobené súhrou rôznych faktorov, ktoré zahŕňajú emocionálne, osobnostné faktory, rodinné tlaky a nároky, možné genetické a biologické činitele či kultúrne vplyvy. Podľa ICD 10 medzi kategóriu porúch prijimu jedla začleňujeme mentálnu anorexiu (MA), mentálnu bulímiu (MB), prejedanie spojené s inými psychickými poruchami, zvracanie spojené s inými psychickými poruchami, iné poruchy prijimu potravy. Medzi behaviorálne poruchy jedenia v detskom veku patria syndróm prieberčivosti v jedle, pervazívneho odmietania, emočné poruchy spojené s vyhýbaním sa jedlu, ako špecifické sú ruminácia, pika v útlom a detskom veku. Uvedené bývajú rizikovým faktorom pre vývoj MA a MB v adolescencii. Relatívne vysoká stabilita symptómov porúch prijimu potravy od adolescencie k včasnej dospelosti a podstatná morbidita týchto porúch vyvoláva potrebu zamýšľať sa nad primeranou liečebnou stratégiou .

 

Terapia porúch prijimu potravy musí byť komplexná - realimentácia spolu s psychoterapiou, farmakoterapiou. Začleňuje spoluprácu psychológa, pedopsychiatra, detského lekára- internistu, gynekológa, endokrinológa, ev. ďalšich blízkych profesií.

 

 

 

Naše skúsenosti s novorodencami závislých matiek

Drobná H.

Subkatedra neonatológie SZU,

prednosta Doc. MUDr. Chovancová D. CSc.

Neonatologická klinika M. Rusnáka SZU, NsP sv. Cyrila a Metoda, Antolská 11, Bratislava

 

Abstrakt :

 

Závislosti od psychoaktívnych látok sa stala predmetom záujmu aj nás neonatológov. Asi 1/3 až 1/2 závislých sú mladé ženy vo fertilnom veku. Tieto skutočnosti sledujeme už niekoľko rokov. Naša klinika je v bratislavskej mestskej časti Petržalka, kde je jedna z najväčších komunít závislých na Slovensku. Predurčuje nás to ku častejším kontaktom s tehotnými ženami, ktoré sú závislé od psychoaktívnych látok. Najčastejšie sa stretávame s nikotínom, heroínom, posledné 2 roky s metadonom, a sporadicky zatiaľ s pervitínom a extázou. Väčšinou sú to rôzne kombinácie. Tieto ženy majú v anamnéze odskúšanú širokú škálu rôznych látok. Ich spôsob života, aplikácia psychoaktívnych látok, zvyčajne bezdomovstvo, nezamestnanosť, častá je tiež prostitúcia ako spôsob obživy, nízka vzdelanostná úroveň, zlé ekonomické podmienky a chudoba prinášajú so sebou aj mnohé zdravotné problémy. Podvýživa, karencia vitamínov, anémia, rôzne infekcie (aj podľa spôsobu aplikácie drogy), sexuálne prenosné ochorenia, poruchy mentálneho zdravia a ďalšie. Prenatálnu poradňu matky navštevujú len sporadicky, neskoro, často a až v pokročilej gravidite, alebo vôbec nechodia na prehliadky. Závislé už počas gravidity výrazne negatívne ovplyvňujú rast a vývoj plodu. Najmä závislosť od heroínu môže vyprovokovať vznik fetálneho abstinenčného syndrómu s možným intrauterínnym úmrtím plodu. Hypoxické ataky môžu poškodiť centrálny nervový systém plodu a ovplyvniť tak kvalitu postnatálneho života dieťaťa. Časť psychoaktívnych látok pôsobí ako štrukturálne a behaviorálne teratogény. Novorodenci sa rodia často hypotrofickí a predčasne. Novorodenci matiek aplikujúcich si počas gravidity morfín, heroín, kodeín, na liečbe metadonom, ale aj po ďalších drogách, alkohol, toluén, benzodiazepíny majú po narodení závažnú poruchu popôrodnej adaptácie, ktorej príznaky zahŕňame pod spoločný názov novorodenecký abstinenčný syndróm (NAS). Asi 60-90% novorodencov má NAS. Typická pre takéto dieťa je dráždivosť rôzneho stupňa, poruchy spánku, gastrointestinálne problémy, respiračné a vegetatívne ťažkosti. Klinický stav môže varírovať od ľahkých foriem až po kŕčové stavy s apnoickými pauzami a úmrtím. Môže vyžadovať ventilačnú podporu a pobyt na JIRS. Našou snahou je predísť ďalšiemu možnému poškodeniu novorodenca. Pri hodnotení závažnosti abstinenčných príznakov používame skórovací systém pre NAS podľa Finneganovej a kol. Liečba je podporná a medikamentózna. Matky vzhľadom na svoj spôsob života sú často donátormi rôznych infekcií pre novorodenca ako napr. septických stavov, syfylisu, kvapavky, hepatitíy B, a najmä C, HIV infekcie a tuberkulózy. Tieto problémové deti sú vysoko rizikovou skupinou z hľadiska možných problémov do budúcnosti. Znížené rastové parametre, poruchy správania, ťažkosti v edukačnom procese, častejší výskyt SIDS - syndrómu náhleho úmrtia dojčiat a CAN syndrómu (child abused and neglect) sú často problémami, ktoré ich sprevádzajú. Možné poruchy neuropsychického vývinu vyžadujú dispenzarizáciu a často aj špecializovanú starostlivosť. Gravidné závislé a ich novorodenci to je problematika s veľmi vážnym celospoločenským dopadom. Je to otázka kvality našej ďalšej generácie.

 

Literatúra:

 

Finnegan L.P.:Prenatal drug exposure. In:Clinical manual of substance abuse. Second ed. Philadelphia, Mosby, 1996, S. 257-271

 

Fisher, G., Bitschnan, M., Peternell, A., Eder, H., Topitz, A.:Pregnancy and substance abuse. Arch.Womens Ment.Health (1999)2: 57-65

 

Hinšt, J., Štencl,J.: Manažment prenatálnej starostlivosti, pôrodu a dojčenia u žien závislých od psychoaktívnych látok. Slov.Gyn.Pôrod, 5, 1998, 2, s.132-134

 

Huttová, M.: Drogy a gravidita, Lekárske listy, 6, 1998, s. 1-7

 

Chovancová, D., Hartmannová, I., Predná, E.: Vplyv perinatálnej hypoxie v kombinácii s užívaním heroínu u matky na psychomotorický vývin dieťaťa Alk.Drog.Záv.(Protialkohol Obz), 32, 1997, 2, s. 75-80

 

Lowinson, J. H., Ruiz, P., Millman, R.B., Langrod, G.J.: Substance abuse. Baltimore, Williams & Wilkins, 1997, s. 950.

 

Masár, O., Ondrejkovičová, A., Krčméry, S.: Heroín jako závažný medicínsky a sociálny problém. Revue profesionálnej sestry, 6, 1995, s. 5-6.

 

Vavřinková, B., Binder, T., Zapadlo, M., Dokoupilová, M., Živný, J.: Abstinenčný syndróm novorozence, srovnávací studie užívatelek stimulačních drog a opioidov. Čes.Gynekol. 66, 2001, Suppl. 1, s. 32-36

 

Doc. MUDr. Helena Drobná PhD, Lozorno 156, 900 55, Slovenská republika,

 

 

 

Intoxikácie drogami.

Kresánek, J., Plačková, S.

Toxikologické informačné centrum, KPLaT, FNsP akad.L. Dérera, Bratislava

 

Abstrakt:

 

Situácia v zneužívaní drog na Slovensku je pomerne neprehľadná , aj keď vláda a zdravotníctvo tejto problematike venuje mimoriadnu pozornosť. Nie je celkový prehľad o počte abúzerov a závislých v SR a množstve drog, ktoré sa na území SR pohybuje.Na základe našich informácií pri konzultácii intoxikácii abúzerov s Toxikologickým informačným centrom /TIC/ sme sa snažili prispieť v spoluprácii s Toxikologickým laboratóriom ku sprehľadneniu tejto problematiky. Intoxikácie drogami hlásené TIC tvoria 3,4 %, rastliny a huby 9,5%, priemyslové prípravky 30,5% a lieky 42%. Od roku 1989 sa úplne zmenilo spektrum zneužívaných drog v SR ako i veková štruktúra abúzerov. Do r. 1989 prevládal snifing prchavých látok a vekové zloženie abúzerov tvorili 16-19 roční chlapci/ 98%/. Od r. 1989 do súčastnosti sa dostal na 1. miesto heroín, kanabinoidy , kokaín, amfetamín a jeho deriváty. U mladých abúzerov sú čoraz viac obľúbené rastlinné drogy, ktoré často kombinujú s alkoholom. 60% dospelej populácie bez rozdielu pohlavia má problémy s abúzom alkoholu.

Najčastejší začiatok abúzu drog je vo veku 12-16 rokov. Priemerný vek abúzerov 16-30 rokov. Počet drogovo závislých na Slovensku stúpol od r. 1994 z cca 2000 na 50000 v súčastnosti. Počet odsúdených pre trestné činy súvisiace s drogami od r. 1993 stúpol 20 x.

Záver: Súčastná situácia je alarmujúca a najviac znepokojúci je posun abúzu drog do čoraz nižších vekových skupín.

 

 

 

Terapia a posthospitalizačná starostlivosť u pacientov v kontakte s drogou

Škodáček I.

KDP – DFN, Bratislava

 

Zneužívanie alkoholu a hlavne iných psychoaktívnych látok dosiahlo po r. 1993 až epidemický charakter, čo sa zjavne preukázalo u 97 detí a mladistvých, ktorí boli sledovaní v rokoch 1987 – 1995 na Klinike detskej psychiatrie. V prehľade sa uviedli všetky spôsoby liečby od farmakoterapie až po rehabilitačno – resocializačné postupy vrátane edukácie v povinnej školskej dochádzke a liečebno – pedogogickej starostlivosti. V ideálnom prípade má liečba viesť k úplnej abstinencii , dôvere v seba a vytvoreniu perspektívy do budúcna. Pre vysokú hladinu recidív / 50 % / u heroinistov sa uvažuje o uplatnení buprenorfínu u mladistvých heroinistov.

 

 

 

Detoxifikačná a subustitučná terapia pacientov závislých na opiátoch.

Pellionis R., Haršányiová M., Galátová J.

Psychiatrická nemocnica P.Pinela ,Pezinok

 

Abstrakt:

 

Substitúcia je neodmyslyteľnou súčasťou farmakoterapie opiatových závislostí, v našej práci sme Vám radi predstavili Subutex – buprenorfin určený na detoxifikačnú a substitučnú terapiu pacientov závislých na opiátoch.Uviedli sme stručnú charakteristiku opiátov a ich pôsobenie z hľadiska charakteristík závislostí podľa Cowana . Predstavili sme tri stupne liečby: Indukcia, udržiavania a detoxifikácia. Stručne sme Vás radi oboznámili aj s farmakokinetikou a dynamikou buprenorfínu. Z literarných údajov sme porovnali buprenorfín a metadon a na záver sme zhrnuli naše klinické skúsenosti s buprenorfínom, ktorý sa ukázal ako optimálny liek na detoxifikačnú a substitučnú terapiu u pacientov závislých na opiátoch.

 

 

 

PTSP v detskom veku, nové poznatky, liečba

Šuba J., Kopasová S.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt :

 

Cieľom príspevku je poukázať na fakt že PTSP patrí medzi poddiagnostikované a/alebo nesprávne diagnostikované poruchy v detskom veku, napriek celkom jasne identifikovateľným symptómom:

 

a., znovuprežívanie traumy, / dissociatívne flashbacky, halucinácie, traumatické sny /,

 

b., symptómy výhýbania sa a citové ustrnutie,

 

c., symptómomy nabudenia – hyperarousalu /anxieta-panika, vegetatívna labilita, hypervigilancia, poruchy spánku/ S PTSP sú často úzko spojené komorbidné poruchy napr. úzkostné poruchy, somatoformné poruchy, disociatívne stavy a depresia. Pomerne čatou komorbiditou je závislosť od substancií a štruktúrácia poruchy osobnosti – najčastejšie hraničnej poruchy osobnosti. Svoje tvrdenia autori dokladujú na 10 ročnej klinickej vzorke hospitalizovaných pacientov KDP – DFNsP v Bratislave a poukazujú na nutnosť komplexnej terapie s jednoznačnou nutnosťou farmakoterapeutickej intervencie.

 

Literatúra:

 

1. Höschl C, Libiger J, Švestka J. Psychiatrie. Praha: Tigis, 2002:502-6.

 

2. Kessler RC, et al. Posttraumatic stress disorder in the national comorbidity survey. Arch Gen Psychiatry 1995;52:1048-60.

 

3. Kocourková J, et al. Disociativní porucha identity u dětí a adolescentu, Čs Psychiatrie 2001; 97: 60-4.

 

4. Malá E., Posttraumatická stresová porucha , Remedia 2002, 6, : 381-396

 

5. MKCH – 10, World Health Organisation, Obzor, 1994 ss.821

 

 

 

Posttraumatická stresová porucha

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

Abstrakt :

 

Predstavuje závažný následok ťažkej traumy, ktorý vedie k pocitom hrôzy, bezmocnosti, strachu. Stresor ohrozuje život dieťaťa priamo, alebo je dieťa svedkom závažnej a nepríjemnej udalosti, môže zažiť smrť blízkej osoby, haváriu, prírodnú katastrofu, môže byť napadnúté človekom, zvieraťom, môže byť obeťou útoku sexuálneho agresora, únosu. Často býva obeťou aj veľmi nepríjemného súdneho, či policajného vyšetrovania. Klinický obraz tejto poruchy je veľmi závažný, predstavuje sústavné opakujúce sa myšlienky na traumu, pocity emočnej tuposti, stratu záujmov, vegetatívnu hyperaktiváciu, opakujúce sa traumatické sny, vyhýbanie sa činnostiam, pokles výkonu vo všetkých zložkách a mnohé iné závažné problémy. Predkladáme niekoľko kazuistík z pedopsychiatrickej ambulancie.

 

 

 

Liečba nekomplikovanej a komplikovanej OCD v detskom veku

Kopasová S., Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt :

 

Výskyt OCD sa odhaduje na 1 % v populácii detí a adolescentov a na približne 1 % - 4 % u dospelých. Epidemiologické a klinické podklady však ukazujú, že mnoho prípadov zostáva nediagnostikovaných. U chlapcov je väčšie riziko rozvinutia sa OCD, než u dievčat, a so skorším nástupom. Deti, ktorých rodič trpí OCD, májú 10x väčšie riziko rozvinutia sa OCD. Pri liečbe OCD v detstve a adolescencii sa kombinujú farmakologické postupy a behaviorálna terapia. Sertralin a fluvoxamin sú k dispozícii v liečbe detských pacientov. TCA – klomipramín sa v poslednom období rezervuje pre liečbu farmakorezistentných prípadov OCD v detstve a adolescencii. Terapia by mala byť individulalizovaná. Množia sa správy o použití ostatných SSRI v terapii OCD u detí a adolescentov.

 

Existuje síce nepočetná, ale o to komlikovanejšia skupina farmakorezistentných pacientov a skupina s komorbidnou psychotickou poruchou. Štúdie Epidemiologic Catchment Area / ECA/ uvádzajú výskyt OCD komorbidity 12,2 % so schizofréniou a 1,3% so schizofreniformnou poruchou Fenton sa v roku 1986 snažil detailne popísať klinické charakteristiky pacientov trpiacich schizofréniou s OC symptómami. V dlhodobom sledovaní sa skupina s prítomnou OC symptomatikou líšila od pacientov so schizofréniou bez OCD v závažnejších dôsledkoch v oblasti sociálnych vzťahov a globálnom fungovaní / 2 /. Perzistentné OC symptómy vystupujú ako významný prediktor nepriaznivej prognózy pri schizofrénii v prácach viacerých autorov / 1, 6 /. Klinické štúdie na rozdiel od kontrolovaných štúdií ukazujú, že pacienti s psychotickou OCD mávajú aj slabšiu odozvu na liečbu ako ostatní OCD pacienti /4,6/. Efektívna liečba psychotickej OCD vyžaduje kombináciu antipsychotickej a antiobsesívnej medikácie /3,6/. Je pravdepodobné , že behavoriálna terapia, ktorá je efektívna u OC pacientov, je neefektívna u pacientov s psychotickou OCD.

 

V 10 ročnej klinickej vzorke na KDP bolo hospitalizovaných 54 pacientov s prítomnou OC symptomatikou. Cieľom bolo zistiť výskyt OC symptomatiky a jej vzťah k psychotickým poruchám. Zamerali sme sa aj na možnosť diagnostikovania tzv. OCD so slabým náhľadom a farmakorezistentntnej OCD. V skupine pacientov s OC symptomatikou bola takmer u 30% pacientov diagnostikovaná v ďaľšom vývinovom období psychotická porucha z okruhu schizofrénie/ 5 /. V štyroch prípadoch bolo možné diagnostikovať farmakorezistentnú OCD.

 

Literatúra :

 

1. Berman I, Kalinowski A, Berman SM, Lengua J, Green AL. Obsessive and compulsive symptoms in chronic schizophrenia. Compr Psychiatry. 1995;36, s 6 -10.

 

2. Fenton WS, McGlasham TH. The prognostic significance of obsessive-compulsive symptoms in schizophrenia. Am J Psychiatry. 1986;143, s.437-441.

 

3. Hollander E. OC spectrum Disorders : The Impulsive and Schizo-Obsessive Cluster, , CNS Spectrum, 1999, Vol 4, 5, / suppl 3 /s.16-21.

 

4. Karno M, Golding J, Sorenson S, Burnam A. The epidemiology of obsessive -compulsive disorder in five US communities. Arch Gen Psychiatry. 1988;45,s.1094-1099.

 

5. Šuba J., Kopasová S., Katrlíková E., Hradečná Z., Dočolomanská D. : OCD s bludmi – diagnostické a terapeutické konzekvencie, 20. celostátní symposium „Duševné zdraví mládeže – Brno 2002“, Zborník abstraktov, s. 12

 

6. Zohar J, Treatment of Obsessive compulsive disorder : Algorithms for pharmacotherapy, Int. J of Psych Clin Practice, 1997, Vol 1, s. S17 – S23

 

 

 

Algoritmy v diagnostike ako predpoklad kvalitného terapeutického procesu

Stempelová J, Košč M.

Katedra psychológie Fakulty humanistiky, Trnavská univerzita v Trnave

Inštitút existenciálnej psychológie a noo-logoterapie FH, Trnavská univerzita

 

Abstrakt:

 

Psychodiagnostika je len časťou zložitého prístupu k človeku, k určeniu jeho skutočnej hodnoty. V detskom veku má svoje špecifiká, vychádzajúc z vývinových období a je predpokladom k formulovaniu cieľov psychoterapeutického procesu. Psychodiagnostika nespočíva len v rozbore testov a v odhaľovaní psychopatologických znakov. Omnoho významnejšia je pozitívna diagnostika, t.j. zachytenie zdravých štruktúr osobnosti a ich rozvíjanie v terapii.

Na Slovensku nemáme vypracované štandardy pre psychologickú diagnostiku v detskom veku, čím kvalita nálezov ale i ďalšej psychologickej intervencie je závislá od erudície psychológa. Americké štandardy pre pedagogické a psychologické testovanie sú súborom pravidiel vytvárajúcich vhodný rámec pre uvedomenie si dôležitých požiadaviek i etických normatív pre používanie testov a môžu byť východiskom pre podobný dokument u nás. Úlohou klinických psychológov je tvorba aj nových pomôcok a metód na skvalitnenie diagnosticko-terapeutického procesu.

Autori v príspevku odhaľujú aktuálny stav klinickej psychodiagnostiky a pôsobenia psychológov v praxi s návrhom pre vypracovanie nových štandard, zohľadňujúcich aktuálne legislatívne normy, požiadavky doby, rešpektujúce etnické, kultúrne, národné a iné osobitosti fungovania ľudskej psychiky v kontexte so svetovým merítkom.

 

 

 

Sebareflexia v detskej psychiatrii.

Kvasnička L.

Psychiatrická ambulancia pre deti a mládež, Trenčín

 

Abstrakt:

 

Autor sa zamýšľa nad sebareflexiou pri práci pedopsychiatra s dieťaťom a s jeho rodičmi. Pohľad na sebareflexiu vrství do viacerých rovín v rámci biopsychosociálneho kontextu. Zaoberá sa dispozíciami terapeuta k sebareflexii. Všíma si sebareflexiu vo vzťahu k verbálnej i k neverbálnej komunikácii s dieťaťom, resp. s rodičom. Snaží sa načrtnúť niektoré pozitívne a negatívne účinky sebareflexie vo vzťahu k jej dávkovaniu a k spôsobom jej podania. Naznačuje i existencionálny rozmer sebareflexie vo vzťahu k niektorým problematickým pacientom, ktorí sa nachádzajú v kríze. Poukazuje na potrebu väčšej miery intervízie a supervízie pre skvalitňovanie sebareflexie a pre objektivizáciu jej účinku.

 

Kľúčové slová: sebareflexia, predispozície pedopsychiatra k sebareflexii, supervízia

 

 

 

Tiky - ambulantné skúsenosti

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

Abstrakt:

 

Patria na ambulancii pedopsychiatra i neurológa k veľmi častým a naliehavým problémom. Vyskytujú sa u 5 – 15 % populácie, najčastejšie v období po zaškolení detí. Práca predstavuje stručnú charakteristiku tikovej poruchy, klasifikačné rozdelenie, spôsoby terapie i niekoľko kazuistík z pedopsychiatrickej ambulancie.

 

 

 

Sekcia posterov:

 

 

 

Management agresivity v detskom a dorastovom veku.

Katrlíková E., Kopasová S.

KDP DFNsP, Bratislava

 

Agresivita u detí je závažným ako zdravotníckym, tak aj spoločenským problémom. Agresívne správanie, prejavujúce sa či už verbálnou alebo brachiálnou agresivitou, zvýšenou iritabilitou a excitovanosťou, nie je možné v detskom a dorastovom veku podceňovať, pretože v niektorých prípadoch môže byť prvým a na dlhú dobu i vedúcim príznakom závažnej duševnej poruchy (napr. detské depresie sa často môžu manifestovať poruchami správania, výrazný agresívny náboj u mánií u detí a adolescentov, zvýšená iritabilita a pohotovosť k agresívnemu správaniu pri užívaní psychoaktívnych látok a pod.). Napriek rozšíreniu a závažnosti problémov agresie, mnohé z toho, čo by mohlo byť po farmakologickej stránke prínosom pre liečbu, zostáva problematické kvôli chýbaniu odporúčaní a indikácií pre liečbu agresivity. Údaje týkajúce sa limitované kvôli relatívnemu nedostatku štúdií zaoberajúcimi sa liečbou agresivity v detskom veku a liečebné stratégie musia byť často odvodzované od štúdií s dospelými. Aj v detskom veku sa však hromadia informácie o účinnosti atypických antipsychotík ako v akútnom, tak i dlhodobom zvládaní agresívneho správania a agitovanosti, sú údaje o účinnosti SSRI predovšetkým v liečbe impulzívnej agresivity, potvrdená je účinnosť stabilizátorov nálady (lítium, valproát, karbamazepín).

 

 

 

Oxidative stress and psychiatric diseases

Trebatická J.a, Hlinčíková L.b, Škodáček I. a, Šuba J.a, Žucha I. c, Blažíček P.d and Ďuračková Z.b

a Department of Child Psychiatry, Úprkova 3, Bratislava, Slovakia

b Department of Medical Chemistry and Biochemistry, Faculty of Medicine, Comenius University, Bratislava, Slovakia, e-mail: durackova@fmed.uniba.sk

c Department of Psychiatry, Mickiewiczova 13, Bratislava, Slovakia

d Division of Biochemical Clinical Laboratories, Hospital of Ministry of Defense, Bratislava

 

Neuropsychical diseases are very serious from clinical point of view, because they are chronic very often e.g. schizophrenia. Knowledge of exact molecular mechanisms of the diseases origin is mostly missing. Their investigation by biochemical and cell-biological techniques helps to solve this problem and to use this knowledge in searching new therapeutic methods.

There is not much information on participation of oxidative stress in the ethiology of psychiatric diseases. Most projects deal with the influence of antioxidants on manifestation of psychiatric diseases. Oxidation damage of DNA, which is one of manifestations of oxidative stress, belongs to most frequent damage in aerobic cells and plays an important role also in neuropsychical diseases. The aim of our pilot study has been the investigation of the DNA damage in children with the psychiatric disorder.

Patients with schizophrenia (n=16) were diagnosed according to DSM-IV. Mean age of the patients was 16.1years, with a male to female ratio of 1:4 and mean duration of illness was 15 months. The control group consisted of 17 healthy subjects with a mean age of 18 years and a male to female ratio of 1:1,5

Oxidation of DNA bases is the cause of mutations and the oxidative damage of deoxyribose can induce the single strand breaks or double strand breaks of DNA double helix. For this bioassay of single strands breaks of DNA we used human lymphocytes, from patients with Schizophrenia, which we analysed by single cell gel electrophoresis, comet assay. The oxidative damage was expressed as a total damage of DNA (TD), where TD= ∑ (class of damage x number of damaged cells in individual class).

From the results it follows, that in comparison between Schizophrenic patients and healthy control there is significantly decreased number of undamaged cells in the class 0 (p< 0,001) and significantly increased number of the total damaged cells (class 4) (p= 0,011) in psychiatric patients. The total damage of DNA, represented by increased of the levels of single strand breaks, in lymphocytes of psychiatric patients are significantly elevated in comparison with healthy controls (about 42%), (p=0,0149).

We found the significant increasing of adrenaline (p = 1,001), noradrenaline (p < 1) and dopamine (p < 0.001) in urine of patients in comparison to the controls. Molecular mechanisms of these findings are not known.

The possible oxidative stress at psychical diseases is probably caused by the instability of the antioxidant status, or by other reason.

 

This research project was supported in part by the VEGA grants of the Ministry of Education of the Slovak Republic (1/8303/01, 1/9243/02).

 

 

 

Manický pacient? / Tvár pod maskou / - kazuistika

Slováková D., Šuba J., Považan M.

Klinika detskej psychiatrie,Bratislava

 

Nie vždy sa včas diagnostikuje mánia v adolescentnom veku, kedy sa často nerospoznajú jej symptómy a neodlíšia sa od porúch správania. Kazuistika pacienta, ktorý sa od svojich 2 rokov pohyboval v rôznych výchovných zariadeniach predstavuje práve tento problém. Za posledné 3 roky bol celkove 9x hospitalizovaný, bol liečený rôznymi psychofarmakami, pravdepodobne s cieľom zvládnuť zvýšenú impulzivitu, irritabilitu, pohotovosť k nezvládnutým afektom s agresivitou, pravdepodobne s nedostatočným efektom.

Prežívať svoj život v rôznych výchovných zariadeniach je pre dieťa veľmi stresujúce. Je veľmi pravdepodobné, že tieto okolnosti mali podieľ na psychickom stave pacienta., možno aj na prepuknutí choroby. “Problémový“ začal byť pacient v období puberty, kedy nasledovala jedna hospitalizácia za druhou. Názor na pacienta bol pravdepodobne jasný-nedá sa výchovne zvládnuť. Vysoký počet hospitalizácií, so skracujúcim sa intervalom medzi nimi a s nedostatočný terapeutický efekt pri prepustení, akoby nažnačoval, že pod „ maskou“agresívneho správania je skrytá budúca „tvár endogénnej poruchy“. Obraz mánie je v tomto veku veľmi premenlivý. Subjektívne pacient prežíval svoj stav ako veľmi nepríjemný, cítil, že sa správa inak, nevedel sa ovládať. Uvedný fakt, že sa za „poruchami správania“ sa môže skrývať afektívna porucha musí mať pedopsychiater na zreteli so všetkými konzekvenciami vo farmakoterapeutických a psychoterapeutických postupoch.

 

 

 

Prevencia sexuálneho zneužívania dievčat a chlapcov

Sýkorová M.

Občianske združenie LABYRINT, Bratislava

 

Naša praktická preventívna práca je založená na skutočnosti, že dievčatá a chlapci, ktorí sa cítia slobodní, silní a istí, sa stávajú menej obeťami sexuálneho násilia alebo ak aj boli zneužití, rýchlejšie vyhľadajú pomoc. Zodpovednosť ochrániť deti pred sexuálnym zneužitím je výlučne na dospelých, a to aj vtedy, ak dáme deťom do rúk rozličné stratégie konania. Z toho dôvodu je dôležité informovať o sexuálnom zneužívaní detí a jeho prevencii.

Na workshopoch s deťmi na základných školách rozpracovávame preventívne stratégie konania. Využívaním rolových hier, skupinových diskusií a kreatívnych techník podporujeme dievčatá a chlapcov, aby dôverovali svojim schopnostiam a vlastným pocitom, napr. ak sa ich dotýkajú iní ľudia. „...len silné, sebavedomé deti, ktoré poznajú a obhajujú svoje práva, práve voči dospelým, sa môžu ubrániť voči sexuálnemu násiliu.“

Paralelne pracuje s pedagógmi a rodičmi, ktorým ponúkame základné informácie o sexuálnom zneužívaní detí, prevencii a čo robiť pri podozrení.

 

 

 

Psychoterapeutické postupy pri PTSP

Dočolomanská D.

KDP – DFNsP, Bratislava

 

V liečbe posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá vzniká ako protrahovaná odpoveď na stresovú udalosť alebo situáciu, ktorá má výnimočne nebezpečný alebo katastrofický charakter, je okrem farmakoterapie podstatná psychoterapeutická intervencia. Medzi jej základné princípy patrí vytvorenie terapeutického vzťahu, edukácia v zmysle vysvetlenia toho, čo sa s pacientom deje a snaha o destigmatizáciu. Podstatná je abreakcia a podpora pacienta, ktorá mu napomáha nájsť pocit bezpečia a rekonštrukcia traumatickej udalosti. Poster pojednáva o liečebnom prístupe k tejto poruche z hľadiska rôznych psychoterapeutických smerov.

 

 

 

Dlhodobá psychologická intervencia u dialyzovaných detí

Šimková M.

Klinka detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Najširšie chápanie psychosomatiky predpokladá, že človek v chorobe i zdraví, v každom svojom momentálnom stave i v priebežnom pohybe svojho bytia predstavuje jednotu psychického a somatického zo svojim prostredím. Osobnosť a individuálna životná história sú teda dôležitým východiskom pre klinickú prax, rovnako predpoklad, že vo všetkých úvahách o etiopatogenéze, diagnostike, terapii či prevencii musíme brať ohľad na vzájomnú zložitú spojitosť somato-psycho-sociálnu.Všetky chronické ochorenia (ako napr. aj obličková nedostatočnosť liečená dialýzou) nútia k zamysleniu nad mnohopočetnými problémami spracovania ochorenia, ako aj prijatia terapie pacientami. Okrem toho, často ide o adekvátnu starostlivosť príslušných lekárov a ošetrujúceho personálu s týmito pacientami. Psychosomatika tu používa termín „coping“ (zvládanie - spracovanie ochorenia) a „compliance“ ( spolupráca - prijatie terapie), za ktorými sa často skrývajú rozsiahle a do hĺbky siahajúce otázky sociálnej, duševnej alebo duchovnej povahy.

Väčšina problémov copingu a compliance sa zakladá na problémoch komunikácie medzi lekármi a pacientami. Až vtedy, keď lekár skutočne príjme a pochopí strach a výhrady svojich pacientov a až keď pacient príjme diagnózu a odporúčania svojich lekárov, až potom existuje nádej na adekvátne spracovanie ochorenia a na akceptovateľnosť liečby. Špecifický prístup vyžaduje detský pacient.

(U detí je namieste venovať pozornosť aj vzťahu terapeuta s rodičmi alebo inými vychovávateľmi dieťaťa ).

KDP poskytuje konziliárne služby v rámci DFNsP / psychiatrické vyšetrenia, návrhy farmakologických a psychoterapeutických intervencií, realizácia psychoterapeutických intervencií /. Jedným z oddelení, ktoré túto možnosť plne využíva je detská dialýza. Okrem akútnych stavov sú tu dlhodobo pravidelne dialyzované štyri deti s Dg. chronická renálna insuficiencia. Referujeme o formách psychologickej starostlivosti o dialyzované deti na DKAIM realizovanej počas prebiehajúcej dialýzy ale aj po nej, o rodinných intervenciách a psychologickom poradenstve.

 

 

 

Päťročné pôsobenie Centra Nádej

Štúrová J., Konečná H.

OZ Pomoc ohrozeným deťom, Bratislava

 

Abstrakt:

 

Občianske združenie Pomoc ohrozeným deťom sa v rámci svojich činností venuje protidrogovej výchove, vzdelávaniu (od roku 1994) a problematike domáceho násilia. Hlavným programom OZ je práve program Centrum Nádej, v rámci ktorého sa usilujeme poskytnúť komplexnú pomoc obetiam domáceho násilia. Misiou Centra Nádej je pomáhať verejnosti pri formovaní odmietavého postoja k násiliu, mobilizovať jej sily k jeho zvládnutiu, informovať o možnostiach pomoci obetiam a predovšetkým poskytnúť obetiam priamu pomoc.

Po piatich rokoch pôsobenia vnímame citlivejší prístup odbornej i laickej verejnosti a taktiež väčšie možnosti pomoci obetiam domáceho násilia – veľmi oceňujeme prijatie nových legislatívnych zmien. Počas nášho pôsobenia sa postupne rozširovali i naše podporné služby. V súčasnosti prevádzkujeme linku pomoci (nonstop), poskytujeme psychologické, právne a sociálne poradenstvo, ženy sa stretávajú na svojpomocných skupinách, v krízových situáciách pomáhame ženám pri hľadaní azylového ubytovania. V prípade potreby poskytujeme asistenciu. V rámci detského programu sa deti a mladé klientky (dievčatá vo veku 12-14 rokov) stretávajú na klubovo – terapeutických skupinách, v lete organizujeme letný tábor. Klubových aktivít sa zúčastňujú matky i ich deti.

V roku 2002 sme poskytli pomoc 420 klientom, najžiadanejšie bolo psychologické poradenstvo (529 konzultácií), prevzali sme 1310 hovorov na linke pomoci. V roku 2003 vďaka osvete a zvýšenej informovanosti predpokladáme nárast klientov

 

 

 

Aktuálne možnosti detoxifikačnej terapie pri opiátovej závislosti - naše skúsenosti

Šuba J., Kopasová S., Slováková D., Pellionis R.*

Klinika detskej psychiatrie DFN a LF UK, Bratislava

Oddelenie pre deti a dorast,

Psychiatrická nemocnica Ph. Pinela, Pezinok*

 

Abstrakt:

 

Aktuálne prebieha detoxifikačná terapia za použitia buprenorfinu na dvoch pedopsychiatrických pracoviskách - na Klinike detskej psychiatrie v Bratislave a na Oddelení pre deti a dorast Psychiatrickej nemocnice Ph. Pinela v Pezinku. Skúsenosti týchto pracovísk potvrdzujú, že približne štvrtina pacientov hospitalizovaná s problémami v spojitosti so zneužívaním opiátov spĺňa podmienky pre detoxifikačnú terapiu buprenorfinom.

Výsledky : V súbore pacientov liečených buprenorfínom bolo 22 dorastencov s priemerným vekom 16, 5 roka. 7 žien a 15 mužov. U všetkých pacientov bola diagnostikovaná závislosť od heroinu. / Autori si úvedomujú nevalídnosť informácie o dobe abúzu, dĺžke závislosti a dávke zneužívanej drogy, atď, pokladajú ich iba za ilustratívne /. U všetkých pacientov sa v prvé dni rozvinul odvykací stav, na ktorý naväzovala detoxifikácia buprenorfínom. V súbore pacientov dominovalo intravenózne podávanie drogy. Skupina mužov a žien sa v podstatnej miere nelíšila vo veku a množstvách zneužívanej drogy. Priemerné množstvo „pouličnej“ drogy bolo 0,75 gramu. Primárnou drogou boli u mužov častejšie kanabinoidy a u žien heroin. Priemerná dávka buprenorfínu bola 4,5 mg pro die, obyčajne administrovaná v jednej večernej dávke. Rozpätie dávok bolo od 2 mg do 8 mg / v jednom prípade /. Dávky boli individualizované tak, aby zabránili rozvoju somatického abstinenčného stavu. Priemerná doba podávania buprenorfínu bola mesiac / od 8 do 83 dní / .Preparát vyvolal rýchly ústup abstinenčných príznakov a demaskoval psychopatológiu prítomnú premorbídne. Počas detoxifikácie bola minimalizovaná vedľajšia medikácia. Neboli podávané benzodiazepíny ani spazmolytiká. V ďaľšom priebehu liečby bola dávka postupne znižovaná až vysadená. Konštatujeme, že po zavedení uvedeného preparátu do klinickej praxe sa zvýšila retencia týchto terapeuticky ťažšie zvládnuteľných pacientov na oboch lôžkových oddeleniach. Urýchlila sa a podstane sa zlepšila spolupráca pacientov s možnosťou ich skoršieho psychoterapeutického ovplyvňovania – zaradenia do psychoterapeutickej skupiny, režimovej terapie, ergoterapie atď. Preukázateľný bol vplyv na craving u pacientov . Detoxifikačnú terapiu za použitia buprenorfínu považujeme za jej akceptovateľný variat a vzhľadom na množstvo buprenorfínu potrebného k jednotlivej detoxifikácii aj za finančne prijateľný spôsob detoxifikácie. U pacientov na potlačenie abstinenčného syndrómu boli použité nižšie dávky buprenorfínu, ako sú výrobcom preparátu odporúčané, najvyššia dávka pro die bola 8 mg, najčastejšia terapeutická dávka bola 4 mg. Pridružené komorbidity a sprievodné poruchy spánku si vyžiadali komedikáciu.

 

Literatúra :

1.K. Nešpor K. : Zkušenosti s buprenorfinem /TEMGESIC/ při léčbe odvykacích syndromu po heroinu, Alkoholizmus a drogové závislosti /Protialkoholický obzor/, 32,1997,4 s. 233 - 224

2.E.Kolibáš, V.Kořínková, V.Novotný, M.Králová, J. Somošová.: Skúsenosti s použitím opioidov v detoxifikácii pri závislosti od heroinu, Alkoholizmus a drogové závislosti /Protialkoholický obzor/, 32, 1997, 5, s. 265 - 280

3. Schuh KJ et al.: Effects of buprenorphine in morphine-dependent subjects, 1994. In : Harris LS,editor. Problems of Drug Dependence, 1994 NIDA, Research Monograph Series 141:383

 

 

 

Skupinová psychoterapia extramurálnych adolescentných pacientov

Tomášek I., Dočolomanská D.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Od roku 1997 majú adolescentní pacienti ambulancie KDP možnosť doliečenia formou skupinovej psychoterapie. Táto myšlienka vznikla po tom, ako sa na našej klinike nahromadilo viac pacientov preliečených na oddelení KDP, u ktorých ale v rôznej miere pretrvávali poruchy v sociálnej komunikácii, v schopnosti nadviazať a udržať vzťah, pacientov s problémami v rodinnom prostredí a s následným rizikom dekompenzácie a tiež pacientov s labilnou emotivitou. Viacerí z nich vyjadrili po zážitku skupinovej terapie na oddelení chuť pokračovať v tomto spôsobe liečby aj po ukončení hospitalizácie.

Pri rekapitulácii práce tejto ambulantnej skupiny sa ukázalo,že sa tu vystriedalo 47 pacientov. Najviac skupinových sedení absolvovali pacienti so symptómami ako suicidálne úvahy, pocity odcudzenia, anxiozita, vysoká tenzia vyúsťujúca do automutilácií, úkorné vnímanie okolia, sklony k epresívnemu prežívaniu, pocity isuficiencie, schizoidné rysy osobnosti, emočná a sociálna nezrelosť súvisiaca s neschopnosťou vytvárať vlastný životný štýl, nachádzať záujmy. Najmenej využívali skupinovú terapiu pacienti trpiaci poruchami správania, impulzivitou, agresivitou obrátenou navonok, opozičným správaním, ktorí sa pohybovali v partiách poskytujúcich im určité zázemie

 

 

 

Psychosomatická porucha, riešená v kooperácii s kožným lekárom

/ Fluvoxamin v terapii alopecie a iných kožných porúch /

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

Abstrakt :

 

Psychosomatické poruchy predstavujú veľmi širokú skupinu rôznych zdravotných problémov detí, tvoria veľké percento výjazdov LSPP v rámci služieb, zaťažujú svojou nezvládnutosťou somatických lekárov. Spolupráca s psychiatrom, psychológom často odhalí pravú príčinu závažnej zdravotnej zmeny stavu dieťaťa.

V práci sú rozobraté kazuistiky niekoľkých detí, ktoré boli medikamentózne riešené v kooperácii s kožným lekárom. Dovtedajšia terapia bola málo úspešná, kožný lekár intuitívne hľadal cestu riešenia príčiny pomerne závažných kožných porúch. Deti po vyšetrení psychiatrom boli okrem zaradenia do psychoterapeutického procesu liečené medikamentózne preparátmi SSRI, predovšetkým Fluvoxaminom. Vzhľadom na prítomnosť deprivácie, depresívnej symptomatiky, zásahu do osobnostného vývinu bola terapia úspešná, stav stabilizovaný skôr, než po podávaní len samotných prípravkov z indikácie kožného lekára.

 

 

Angelmanov syndróm u adolescentnej pacientky

Ďurovčíková, D. 1, Halásová , E. 1, Činčurová , E.2 Černáková, I

l Slovenská zdravotnícka univerzita a CLG-FN, Bratislava

2 Klinika detskej psychiatrie, DFN, Bratislava

 

Angelmanov syndróm ( AS ) je neurobehaviorálne ochorenie charakterizované psychomotorickou retardáciou , poruchou reči, motorickými poruchami , zvláštnosťami správania a častými záchvatmi. . Približne 70% pacientov má mikrodeléciu v oblasti 15q11-q13, detekovateľnú metódou fluorescenčnej in situ hybridizácie ( FISH ). Prezentujeme 16-ročnú pacientku so stredne ťažkou mentálnou retardáciou a chýbaním normálnej reči. Klinické známky zahŕňali šťastný výraz tváre, záchvaty smiechu, ataktickú chôdzu a diskrétnu faciálnu dysmorfiu. Pre klinickú diagnózu Angelmanovho syndrómu bol behaviorálny a vývinový profil aj u našej pacientky oveľa sugestívnejši než známky faciálnej dysmorfie. Definitívne sme ho potvrdili FISH metódou, nálezom mikrodelécie lokusu D15S10 z PWS/AS kritickej oblasti. Využívanie nových diagnostických metód podmieňuje správne klinické rozpoznanie syndrómu.. Behaviorálny a psychopatologický profil syndrómu nie je len diagnosticky významný , ale aj z hľadiska genetickej prognózy a potreby následnej špeciálnej starostlivosti..

 

 

 

Angelman syndrome in adolescent patient

Ďurovčíková, D. 1, Halásová , E. 1, Činčurová , E.2 Černáková, I

1. Slovak Medical University and Centrum of Med Genet, Faculty Hospital , Bratislava

2. Psychiatric dept. of Children Faculty Hospital, Bratislava

 

Angelman syndrome ( AS ) is a neurobehavioral disorder characterized by psychomotoric retardation with speech impairment, movemental and behavioral uniqueness and frequent seizures. Aproximatly 70% of the patients have a microdeletion of 15q11-q13 region detecable by FISH methods. We examined a 16-years old female patient because of unexplained moderate type of mental retardation. Clinical features included happy natured facies with demonstrate excessive inaproppriate laughter ,puppet like atactic gait and absence of normal speech.. Behavioral and developmental profile in our patient were sugestive for Angelman syndrome. Clinical diagnosis was definitely confirmed by FISH evidence of deletion D15S10 locus from PWS/AS critical region on 15q11.3. Recognizable patterns of clinical syndrome plays crucial role for the direct application of the new diagnostic methods. Behavioral and psychopatological profile not only provided important clues for clinical diagnose but are also of great importance in genetic counselling and special care.

 

 

 

Stimulanciá v liečbe ADHD v detskom veku

Katrlíková E., Kopasová S.,

KDP-LFUK a DFNsP, Bratislava

 

Stimulanciá sú liekom prvej voľby v liečbe ADHD. História stimulancií sa datuje od r.1937, keď Bradley objavil terapeutický efekt Benzedrinu (amfetamín) u detí s rušivým správaním. Podľa niektorých štúdií sú stimulanciá účinné u 65-75% pacientov s hyperkinetickým syndrómom, iní autori udávajú, že až 70-90% detí priaznivo reaguje na aspoň jedno z vyskúšaných stimulancií. Táto práca pojednáva o mechanizme účinku stimulancií, kontraindikáciach ich použitia, o ich liekových interakciách, zaoberá sa dlhodobým dopadom liečby stimulanciami, ich dávkovaním, nežiadúcimi účinkami a efektom terapie v liečbe ADHD.

Na Slovensku t.č. nie je registrovaný ani jeden prípravok z rady stimulancií, pričom vo svete (aj v ČR) sú stimulanciá pri liečbe hyperkinetického syndrómu liekom prvej voľby. Niektorí informovanejší rodičia našich detských pacientov sa dokonca sami zaujímajú o možnosť liečby ADHD stimulanciami. Otázkou zostáva dokedy ešte budeme ochudobňovať naše deti o túto možnosť liečby a čo tomu bráni.

 

 

 

História pedopsychiatrickej sekcie

Šuba J., Holanová S.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt :

 

Po roku 1969 sa stali odborné lekárske spoločnosti organizačnými zložkami jednotnej Slovenskej lekárskej spoločnosti. Slovenská lekárska spoločnosť ako mimovládna dobrovoľná organizácia bez participácie vládnych, politických, či komerčných inštitúcií. Združuje individuálnych členov z radov lekárov a medicínskych odborníkov všetkých medicínskych špecializácií pracujúcich v štátnych alebo v neštátnych zdravotníckych zariadeniach.

Medzi úlohy SLS patrí garancia medicínskej odbornosti. SLS iniciuje, predkladá, presadzuje a publikuje návrhy a stanoviská súvisiace s odbornosťou a vedeckosťou jednotlivých medicínskych odborov. SLS iniciuje a sprostredkuje prenos najnovších vedeckých odborných medicínskych, diagnostických a liečebných poznatkov do praxe formou neinštitucionálneho vzdelávania.

Psychiatrická spoločnosť SLS patri medzi väčšie odborné spoločnosti, aktuálne má 714 členov, jej súčasťou je Sekcia detskej a dorastovej psychiatrie. Sekcia bola založená v roku 1971. V roku 1992 bol zmenený jej názov na Sekciu detskej a dorastovej psychiatrie, lebo presnejšie vystihuje spektrum záujmov sekcie. Sekcia viac ako tridsať rokov združuje pedopsychiatrov a detských psychológov a organizuje 2 - 3 odborné akcie do roka. Aktuálne má 127 členov. Jej členovia sa zúčastňujú aj iných konferencií, organizovaných spoločnosťami Slovenskej lekárskej spoločnosti – psychiatrickej, pediatrickej a Sekcie dorastového lekárstva.

Mimo našeho príspevku prikladáme opis kroniky sekcie, zaznamenávajúci aktivity sekcie od jej založenia do súčasnosti na CD.

 

Literatúra :

 

Dobrotka G., Fedor–Freybergh P. : Vývin psychiatrie na Slovensku, Psychiatria ,2, 1995, č.2, s. 112 - 116

 

Pečeňák J.: Child and adolescent psychiatry in Slovakia, in : Child and adolescent psychiatry in Europe, edited by H Remschmidt, H van Engeland, Steinkopff Verlag Darmstadt, 1999, pp 299 - 312

 

 

 

Antidepresíva v terapii ADHD v detskom veku

Šuba J., Weidlichová M.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

Trnavská univerzita, Trnava

 

Abstrakt :

 

Hyperkinetická porucha najčastejšie diagnostikovanou poruchou u detí školského veku. Podľa súčasných poznatkov sa jedná o poruchu s neurobiologickým podkladom. Boli dokázané zmeny v dopaminergnej noradrenergnej a serotoninergnej mediácii prefrontálneho kortexu. Liekom prvej voľby sú stimulanciá.

Na Slovensku nie je registrované žiadne stimulancium pre liečbu ADHD. Tento nevyhovujúci stav trvá viac ako 10 rokov. V okolitých štátoch sú stimulanciá dostupné. Cieľom príspevku je naznačiť možnosti altrnatívnych stratégií liečby hyperkinetickej poruchy s poruchou pozornosti.

Alternatívou stimulancií v liečbe ADHD sú antidepresíva s noradrenergným pôsobením. TCA redukujú symptómy ADHD menej výrazne ako stimulanciá, môžu byt' použité v terapii ADHD aj v súčasnosti, ak je prítomná tiková porucha. Stimulanciá exacerbujú tiky. TCA pre významné nežiadúce účinky a riziká považované za obsolentné. SSRI majú minimum nežiadúcich účinkov a dokázanú účinnosť v liečbe úzkostných porúch komorbidných s ADHD, ale na samotnú poruchu nemajú pravdepodobne významný vplyv. V súčasnosti pribúda stále viac referencií o použití moklobemidu, venlafaxinu a mirtazapinu. V našej klinickej praxi je celkom neprávom obchádzaný buspiron.

 

 

 

Pedopsychiatria na Slovensku - aktuálne úlohy

Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie LF UK a DFNsP, Bratislava

 

Abstrakt :

 

Približne 15% detskej populácie do veku 18 rokov trpí psychickými poruchami ktoré významne interferujú s ich osobnostným, sociálnym a profesionálnym vývinom a ich aktuálnou schopnosťou fungovania v sociálnom prostredí. Uvedené fakty sa podieľajú na kvalite života pacienta a jeho rodiny. Naše zistenia / zvýšujúce sa počty prvovyšetrení a kontrôl na pedopsychiatrických ambulanciách / poukazujú na vyššiu potrebu ambulantnej starostlivosti.

Zo skúsenosti pedopsychiatrov podieľajúcich sa na ambulantnej a lôžkovej starostlivosti stúpa počet reaktívnych stavov, detí s emocionálnymi poruchami, detí a adolescentov s poruchami správania, detí a adolescentov s kontaktom s drogou.

Tieto javy sú markerom potreby doplnenia a rozšírenia ambulantnej pedopsychiatrickej siete. Trebo podotknúť, že v niektorých regiónoch je nedostatok pedopsychiatrov a starostlivosť o deti a dorast je realizovaná v ambulanciách adultného psychiatra.

Je potrebné naďalej venovať zvýšenú pozornosť deťom a mladistvým s chronickými psychickými poruchami z okruhu schizofrénie. Vytvárať pre túto skupinu, síce nepočetnú, charakteristickú špecifickými potrebami, zariadenia typu denných stacionárov a chránených dielní. V ideálnom prípade prepojených na pedopsychiatrické pracoviská, ktoré by garantovali komplexnú zdravotnú starostlivosť a zároveň umožňovali rehabilitáciu a resocializáciu.

 

Aktuálne ciele v pedopsychiatrii :

• dobudovať sieť primárnej starostlivosti s dôrazom na posilnenie ambulantnej štruktúry - proporcionálne podľa jednotlivých regiónov,

• zabezpečiť dostupnosť moderných psychofarmák / antipsychotík a AD / pre terapiu porúch v detskom a adolescentnom veku, deklarovanú v oficiálnych indikáciách. Najvýraznejšie v indikáciách, kde sa dá predpokladať dlhodobá medikácia / Tourettova porucha, OCD a iné chronické poruchy /.

• zabezpečiť sieť stacionárov / menšie regionálne zariadenia pre skupinu pacientov s chronickou psychotickou poruchou,

• zabezpečiť kvalitnú depistáž, adekvátnu detoxifikačnú a následnú pokračujúcu liečbu závislostí od psychoaktívnych látok v adolescentnom a v detskom veku.

Foto