Program

Prednáškový blok A

Koordinátori: Drtílková I., Fedor-Freybergh P.G., Šuba J.

1. Biologické aspekty schizofrenie v dětství a současné možnosti léčby

Drtílková, I., (Psychiatrická klinika LF MU a FN, Brno)

 

2. Vzájemné porovnání atypických antipsychotik u vybraných aspektů léčby schizofrenie

Hrdlička, M., (Dětská psychiatrická klinika, 2. LF UK a FN Motol, Praha)

 

3. Schizofrenie v dětství a adolescenci

Malá, E., (Psychiatrická ordinace, Neurologická klinika 1. LF UK, Praha)

 

4. Vývojové aspekty identifikace a průběhové charakteristiky schizofrenního

onemocnění s ohledem na farmakoterapii.

Paclt, I., Pacltová D., (Psychiatrická klinika 1. LF UK, Praha)

 

5. Ako ovplyvňuje komorbidita diagnostiku a liečbu schizofrénie so začiatkom v detstve

Šuba J., Trebatická J., Böhmer F., Hradečná Z., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

6. Zobrazovacie metódy pri schizofrénii u nedospelých jedincov

Škodáček I., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

7. Prodromálne štádium schizofrénie

Vavrušová L., (Psychiatrická klinika SZU, FNsP – Ružinov, Bratislava)

Diskusia 10 min.

 

 

11:00 hod

ADHD - najčastejšia psychiatrická porucha v detskom veku

(Sympózium sponzorované fi rmou Eli Lilly)

 

1. Böhmer F., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava): Atomoxetín a liečba ADHD

 

2. Adamík P., (PK JLF UK, MFN Martin): ADHD a poruchy spánku

 

Diskusia 10 min.

 

12:00 hod / Obed

 

 

13:20 hod / Prednáškový blok

Koordinátori: Juráš Ľ., Rosenbergerová T., Škodáček I.

 

1. Poznámky k psychodynamickým príspevkom k pochopeniu psychózy

Juráš Ľ., (Psychiatrická nemocnica Ph. Pinela, Pezinok)

 

2. Poruchy spánku v detstve

Rosenbergerová T.: (Pedopsychiatrická ambulancia, Košice)

 

3. Prodromálne štádium detskej schizofrénie - diagnostický a terapeutický problém

Naď M., Naďová M., (Psychiatrické oddelenie ÚVN, Ružomberok)

 

4. Prínos psychoanalýzy k teórii a praxi liečby schizofrénie so začiatkom v detstve

Štúrová D., (Pedopsychiatrická ambulancia, Bratislava):

 

5. Suicidálne tendencie u detských a adolescentných pacientov so schizofréniou

Böhmer F., Šuba J., Trebatická J., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

Diskusia 10 min.

 

14:40 - 15:10 hod /

Sekcia posterov

 

1. Najčastejšia komorbidita u hospitalizovaných pacientov s diagózou ADHD

Böhmer F., Šuba J., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

2. Prípad vzácnej kombinácie Rettovho syndrómu s inou geneticky podmienenou poruchou (kazuistika)

Činčurová A., Péderová M., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

3. Alternatívne možnosti v pohľade na osobnosť detského psychiatrického pacienta

Dočolomanská D., Tomášek I., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

4. Aspergerov syndróm – diagnostický algoritmus, možnosti a limitácie terapie.

Jánošíková D., Krajmer P., (Centrum Andreas, Fyziologický ústav LFUK, Bratislava)

 

5. Neuropsychologické vyšetrenie v pedopsychiatrii

Hinštová A., Šimková M., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

6. Neuropsychiatrická záťaž v rodinnej anamnéze a pre-, peri-, post-natálne komplikácie u detí s psychotickým ochorením na KDP v rokoch 2003-2007

Krčmárová P., Šuba J., Böhmer F., Žarnovičanová E., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

7. Behaviorálna terapia na KDP u dieťaťa so separačnou úzkosťou

Miková K., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

8. Arteterapia u autistických detí, porovnanie vývinu kresby za 5 rokov u autistického pacienta

Mučková A., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

9. Liečba porúch príjmu potravy na KDP v rokoch 2002-2007

Paulínyová M., Šuba J., Böhmer F., Hradečná Z., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

10. Komorbídne ochorenie pri poruchách príjmu potravy

Paulínyová M., Krčmárová P., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

11. Je odlíšenie AS a VFA len teória? (diferenciálna diagnostika v rámci spektra autistických porúch)

Péderová M., Činčurová A., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava

 

12. Psychotické ochorenia z okruhu schizofrénie a akútne hemato-onkologické ochorenia

Šuba J., Böhmer F., Šubová Z.*, (KDP LFUK a DFNsP, *Klinika detskej onkológie LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

13. Klastrová analýza symptomatiky schizofrénnych pacientov hospitalizovaných v rokoch 1998-2007

Trebatická J., Böhmer F., Šuba J., Hradečná Z., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

 

14. Skríning disociatívnych prejavov na KDP

Žarnovičanová E., Krčmárová P., (KDP LFUK a DFNsP, Bratislava)

Záver podujatia

 

 

Bodové ohodnotenie bude realizované podľa smerníc SACCME – 6 kreditov

 

 

 

Prednáškový blok A

 

 

1.

 

Biologické aspekty schizofrenie v dětství a současné možnosti léčby

Drtílková I.

Psychiatrická klinika FN Brno

 

Od poloviny 20. století existuje snaha  využít nové biologické poznatky k objasnění příčin schizofrenie. Neurotransmiterové teorie se zabývají především vztahem  onemocnění k poruchám transmise dopaminu a glutamátu, molekulárně genetické studie uvádějí významné asociace s geny pro neuregulin 1, dysbindin, protein G72, D-aminoacidooxidázu, EGS4, prolin dehydrogenázu, DISCI a GRM3. Většina těchto genů a jejich bílkovinných produktů má vztah ke glutamátergním receptorům, Geny se vztahem ke glutamátergní transmisi mají vliv na diferenciaci neuronů a buněčnou signalizaci.

Neurovývojové teorie předpokládají vznik malé, „mlčící léze“ v časném vývoji mozku (příčina genetická či vnější), která se klinicky manifestuje v adolescenci, v období zvýšené intenzity synaptického pruningu a zvýšených nároků na integraci.Vývojová porucha synaptogenézy vede postupně  ke kritickému poklesu konektivity a  vzniku onemocnění. Poruchám konektivity a interneuronální komunikace věnují pozornost teorie na začátku 3. tisíciletí.V poslední době se hovoří o dekonstrukci schizofrenie,  která je cílena na  klasifikaci  skrytých entit s rozdílnou etiologií a patogenézou  uvnitř tohoto onemocnění. Lze předpokládat, že různé typy polymorfismů pro jednotlivé geny jsou podkladem endofenotypové dysfunkce, která se  klinicky projevuje různými symptomy, poruchami kognice, pozornosti a poruchami neurotransmise .

Efekt antipsychotik při léčbě schizofrenie byl ověřován především u dospělých; méně důkazů existuje u dětí a adolescentů, až do roku 2007 byla všechna atypická antipsychotika používána v léčbě dětské schizofrenie „ off label“. V minulém roce FDA(US Food and Drug Administration ) schválila atypické antipsychotikum Risperdal( risperidon ) pro .krátkodobou léčbu schizofrenie u adolescentů ve věku od 13 do 17 let a pro krátkodobou léčbu manických a smíšených epizod bipolární poruchy  u dětí mezi 10.a 17. rokem.

Dalším schváleným antipsychotikem FDA v roce 2007 byl dopaminový parciální agonista a serotoninový-2A antagonista ABILIFY (aripiprazol) pro léčbu schizofrenie u adolescentů ve věku 13-17 let. V dohledné době je nadějné  také schválení  Zyprexy (olanzapinu) v této indikaci .

 

Kontakt

Prof.MUDr.Ivana Drtílková,CSc

Psychiatrická klinika FN Brno

Jihlavská 20, PSČ 625 00

idrtilkova@fnbrno.cz

 

 

2.

 

Vzájemné porovnání atypických antipsychotik u vybraných aspektů léčby schizofrenie

Hrdlička M.

Dětská psychiatrická klinika UK 2 LF a FN Motol, Praha, Česká republika

 

            Atypická antipsychotika (AAP) se během devadesátých let dvacátého století stala významnou součástí psychiatrické terapie a postupně nahradila ve velké míře v léčbě schizofrenie dospělých klasická antipsychotika. V oblasti pediatrické byl tento trend méně výrazný. Do dnešních dnů existuje překvapivě málo kontrolovaných i nekontrolovaných studií AAP v léčbě schizofrenie dětí a dospívajících. V úvodní části přednášky bude podán jejich stručný přehled.

            Pro rozhodnutí, jaký konkrétní preparát z řady AAP užít v daném konkrétním případu, je důležitá znalost charakteristik AAP ve vzájemném porovnání. Zaměříme se na detailněji na aspekt rychlosti nástupu terapeutického účinku a váhového přírůstku během léčby. Specifickou otázkou, kterou se budeme rovněž zabývat, je otázka léčby katatonního syndromu.

            Vzhledem k limitovanému počtu studií z pedopsychiatrické oblasti provedeme u vybraných aspektů vždy porovnání dostupných údajů jak z pedopsychiatrie, tak i z dospělé psychiatrie.

 

 

3.

 

Schizofrenie v dětství a adolescenci

Malá E.

Psychiatrická ordinace, Neurologická klinika 1.LF  UK Praha

 

Schizofrenie očima klinika

je neurovývojová porucha neznámé, heterogenní etiologie, má transkulturálně stejné symptomy a  prevalence je kolem 1%  Začátek poruchy nejčastěji v adolescenci a rané dospělosti v 75%, od 10. roku do 15. roku  v 15 %, schizofrenie v dětství od 10 let věku ve 4 %  /COS -Childhood Onset Schizophrenia/,  do 10 let schizofrenie s časným začátkem v 1 % / VEOS –Very Early Onset Schizophrenia /

V sociální anamnéze tzv. “rozbitý domov “, častější zážitek smrti, špatné nebo žádné vztahy s vrstevníky, depresivní symptomatika  na začátku , abnormální  EEG a “měkké “ neurologické příznaky  a  špatná prognóza  s výraznou sociální maladaptací. Adolescenti, kteří mají dobré rodinné zázemí před vypuknutím choroby a dobrou sociální adaptaci, mají i dobrou prognózu .Špatná prognóza tam, kde pacienti mají v anamnéze hereditární psychotickou zátěž, časný začátek onemocnění, schizofrenie se vyvíjí plíživě, kde je určité organické postižení a špatné  rodinné zázemí.             

Teorie a modely z konce druhého tisíciletí

neurodegenerativní hypotéza - neuropatologické a cytoarchitektonické změny,  neurovývojová hypotéza - model intrauterinně naprogramované “chyby” , model kortikolimbického rozpojení kognitivních a emočních procesů , model kortikortikálního rozpojení "diskonekce"   Nálezy získané zobrazovacími metodami vykazují zmenšení objemu temporálních struktur, včetně hipokampu, thalamu, g. fusiformis a mozku jako celku, se zvětšením celého komorového systému  septum pellucidum a rozšíření amygdaly .

Léčení schizofrenie by mělo zahrnovat takové léky, které by:

ovlivňovaly znovuvytvoření neuronálních map, neuroprotektivně působily na degenerované neurony, zlepšovaly negativní symptomy, ovlivňovaly reprodukci poškozené DNA.  Je to výzva pro budoucnost, šlo by o prevenci exprese latentně geneticky naprogramované neurální dysfunkce nebo kompenzaci   abnormálního                           

mozkového vývoje. Pro přítomnost by měla být lékem první volby nová antipsychotika /olanzapin, zeldox, risperidon event. aripiprazol / žádné z nich však –paradoxně- není schváleno FDA k terapii schizofrenie v pedopsychiatrii  

 

 

4.

 

Vývojové aspekty identifikace a průběhové charakteristiky schizofrenního onemocnění  s ohledem na farmakoterapii

Paclt, I., Pacltová D.

Psychiatrická klinika 1. LF UK, Praha

 

            Základním problémem v léčbě schizofrenního onemocnění je včasná indikace prvních příznaků choroby. Důležitým krokem by měla být identifikace onemocnění respektive podezření na něj v ordinaci dětského lékaře a předání pacienta do péče dětského psychiatra. Dalším krokem je volba příslušné léčby v období prognomálních příznaků, následuje léčba akutní episody a období doléčování eventuelně ukončení farmakoterapie.

            Sdělení se zabývá dynamikou příznaků, volbou farmakoterapeutických a psychoterapeutických postupů a možnostmi farmakoterapie v jednotlivých fázích onemocnění.

 

 

5.

 

Ako ovplyvňuje komorbidita diagnostiku a liečbu schizofrénie so začiatkom v detstve
Šuba J., Trebatická J., Böhmer F., Hradečná Z.

Klinika detskej psychiatrie LFUK a DFNsP, Bratislava

 

            Diagnostika schizofrénie so začiatkom v detstve je často komplexný a náročný proces. Symptómové prekrývanie medzi rozličnými psychotickými poruchami a inými emocionálnymi, behaviorálnymi a vývinovými poruchami vedie k vysokému množstvu nesprávnych diagnóz, obzvlášť v čase nástupu poruchy. Klinická expresia a priebeh môžu byť iné ako v dospelom veku. Psychotické poruchy u detských pacientov výrazne varírujú pod rôznorodým klinickým obrazom a ich prezentácia je modifikovaná vývinovými faktormi. Samostatným problémom je možná komorbidita schizofrénie s viacerými poruchami (z pohľadu klasifikácie DSM-IV).   

Najviac nesprávnych diagnóz je stanovených v priebehu iniciálnej prezentácie poruchy, ako na to upozorňuje viacero domácich a zahraničných autorov (Fedor a Horkovič-Kováč, 1964; Werry, 1991; McClellan, 2002). Mnoho detí a adolescentov trpiacich schizofréniou bolo pôvodne diagnostikovaných ako trpiacich poruchami učenia, poruchami správania, poruchou opozičného vzdoru, obsedantne kompulzívnou poruchou, generalizovanou anxietou a tikmi. Na častý výskyt obsedantne-kompulzívnej symptomatiky v premorbídnom období, ale aj v ďalšom vývine poruchy, upozorňujú viacerí autori (Kollárová a kol., 2004; Malá, 2005; Šuba, 2005; Poyurovsky, 2006). 

Autori v predkladanom príspevku hodnotia prítomnosť iných diagnóz a syndrómov pri súčasne diagnostikovanej schizofrénii za 10 ročné obdobie na Klinike detskej psychiatrie v Bratislave. V uvedenom období bolo hospitalizovaných 68 pacientov so schizofréniou, 9 pacientov (5 dievčat a 4 chlapci) malo v prodromálnom období a období aktívnej poruchy prítomný obsedantne-kompulzívny syndróm, ktorý by z pohľadu klasifikačného systému DSM-IV bolo možné diagnostikovať ako komorbídnu OCD.

Len podrobné a presné diagnostické zhodnotenie je základom pre korektné stanovenie diagnózy a adekvátnej terapie. Správna diagnóza by mala byť výsledkom „diagnostického zrenia“.      

 

Literatúra:

 

1. Fedor P., Horkovič-Kováč G. Detská schizofrénia a problém autizmu v detskom veku. Čs. Psychiatr. 1964;60 (5):311–317

2. Kollárová P., Hrdlička M., Dudová I. Výskyt a význam obsedantního syndromu u adolescentní schizofrenie (retrospektivní studie). Čes. a slov. Psychiat. 2004;100 (6): 368-376

3. Malá E.: Schizofrenie v dětství a adolescenci, Praha, Grada Publishing a.s. 2005: 196

4. McClellan J., McCurry C., Speltz ML. et al. Symptom factors in earlyonset psychotic disorders. J Am Acad Child Adolesc Psychiatry 2002;41:791–798

5. Poyurovsky M., Bergman J., Weizman R. Obsessive-compulsive disorder in elderly schizophrenia patients. Journal of Psychiatric Research 2006;40 (3):189-191

6. Šuba J. Schizofrénia so začiatkom v detstve a adolescencii – prehľad a vlastné pozorovania. In: Pečeňák J. a kol. Kapitoly o schizofrénii. Martin, Osveta 2005: 180–196

7. Werry JS., McClellan JM., Chard L. Childhood and adolescent schizophrenic, bipolar, and schizoaffective disorders: a clinical and outcome study. J Am Acad Child Adolesc Psychiatry 1991;30:457–465

 

 

6.

 

Zobrazovacie metódy pri schizofrénii u nedospelých jedincov

Škodáček I.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Detská a adolescentná psychiatria sa stala rovnocennou súčasťou medicínskeho sveta a vyspelé spoločnosti pri starostlivosti o nedospelých sa opierajú o jej poznatky. Pri diagnostikovaní schizofrénie sa komprehenzívne využívajú mimo najhlavnejšieho nástroja - pedopsychiatrického vyšetrenia za pomoci psychologických, sociálnych, pedagogických a iných prístupov, aj inštrumentálne vyšetrenia od sofistikovaných genetických po  neurozobrazovacie metódy. Ich podstata nepredstavuje iba závažný odborný, etický a morálny rozmer, ale z ich užitia vyplývajú aj výrazne ekonomické dôsledky. Pri správne podchytenom a liečenom narušenom psychickom stave nedospelých jedincov je možné ich usmerniť k prirodzenému psychoontogenetickému vývinu. V konečnom dôsledku to bude mať výrazne pozitívny vplyv nielen pre samotného jedinca, ale aj pre spoločnosť v ktorej sa uplatní a nebudú potrebné tak vysoké finančné náklady pre rehospitalizácie, rehabilitačné prístupy prípadne detencie, aké si ťažké formy psychických porúch, vrátane schizofrénie, vyžadujú.

 

 

7.

 

Prodromálne štádium schizofrénie

Vavrušová L.

Psychiatrická klinika SZU, FNsP – Ružinov, Bratislava

 

Potrebujeme lepšie pochopiť a poznať prediktívne znaky psychiatrických ochorení a identifikovať prediktory výsledných stavov ochorení. Len tak budeme schopní zasahovať preventívne pred plným prepuknutím ochorenia, aktívne ho modifikovať a individualizovať terapiu s možnosťou zabrániť tomu, aby sa stalo chronickým a invalidizujúcim. Touto myšlienkou sa v minuslosti zaoberal Sullivan (1927) a opäť ju vo svojich prácach oživili Häfner (1995), Maier (1998), McGorry (2002) a iní.

Prodromálne príznaky, ktoré sa objavujú pred prvým nástupom alebo relapsom schizofrénie boli pozorované už dávno.

V roku 1861 pionier modernej, vedecky orientovanej psychiatrie, berlínsky psychiater Wilhelm Griesinger popísal melancholické prodromálne štádium, ktoré predchádza psychóze. Kraepelin (1893) popísal sériu „malých zmien  nálady, ktoré môžu byť rekurentné alebo môžu pretrvávať týždne, mesiace dokonca aj roky ako jediný varovný príznak hroziacej duševnej poruchy“. Hlavné príznaky tohto „štádia prodrómu“ boli „zvýšená iritabilita a náladovosť, nepokoj, nemotivované krátke obdobia veľmi dobrej nálady alebo zhoršenej nálady... ďalšie prodromálne príznaky, ktoré možno často pozorovať sú nepozornosť, roztržitosť, strata záujmu alebo výrazne znížená aktivita“.

Bleuler (1911) nazval toto varovné štádium latentná schizofrénia a popísal jej charakteristiky – iritabilitu, introvertovanosť a excentrické správanie. Nastolil hypotézu, ktorú neskôr oživili Häfner (1995) a Maier (1987) a spolupracovníci, o tom že základný proces ochorenia možno zastaviť v ktoromkoľvek štádiu jeho ranného vývoja. Ak sa tento proces včas zastaví, môže sa klinicky prejaviť slabšie - ako nepsychotický stav  ako schizoidná alebo schizotypová porucha osobnosti.

Nástup prodromálneho štádia charakterizujú v   prvom rade príznaky, ktoré nie sú pre schizofréniu špecifické a preto sa toto štádium veľmi ťažko definuje. Pomocou operacionálnej definície sa musí dať odlíšiť medzi stabilnými, perzistujúcimi, jednotlivými príznakmi na jednej strane a včasnými alebo premorbídnymi príznakmi iných psychických porúch na druhej strane. Optimálne riešenie tohto problému sa ešte nenašlo ani na úrovni psychopatologickej ani biologickej. Preto bola napr. v ABC štúdii použitá operacionálna definícia založená na rôznych špecifikách troch symptómových kategórií:

I., nešpecifické príznaky kvalifikované ako prvé príznaky ochorenia len ak trvali kontinuálne do prijatia,

II., negatívne príznaky, ak boli kontinuálne alebo rekurentné,  

III., pozitívne príznaky v každom prípade, ak sa vyskytli len raz po dobu aspoň dvoch týždňov. Je možné, že v budúcnosti sa nájde neurobiologický indikátor pomocou ktorého sa určí nástup najaktívnejšej neurodegeneratívnej fázy v priebehu schizofrénie (Häfner, Maurer, 2005)

V období počas a po Prvej svetovej vojne výskum v tejto oblasti utíchol. Neskôr sa k nemu vrátil Sullivan (1927) v nádeji, že nájde spoľahlivé včasné prognostické indikátory psychózy (v tomto prípade schizofrénie) pre zahájenie včasnej liečby. Sullivan vychádzal pri tvorbe explikatívnych modelov neurotických reakcií ako hysterickej, neurastenickej a obsedantno kompulzívnej reakcie - z psychoanalyticko-psychodynamickej teórie. Poradie daných reakcií v prodromálnom štádiu psychózy Sullivan chápal ako hierarchickú postupnosť neurotických obranných mechanizmov zvolených tak, aby sa zabránilo v priebehu ochorenia rozvoju závažnejších psychopatologických príznakov.

Po Sullivanových neúspešných snahách nájsť spoľahlivé prognostické indikátory incipientnej psychózy. Cameron (1938) hodlal študovať prodromálne štádiá schizofrénie podrobnejšie a dôkladnejšie pomocou klinických metód. Cameron bol prvý, kto hodnotil trvanie neliečenej psychózy (DUP): 32,4% pacientov malo rýchly nástup psychotických príznakov počas 6 mesiacov (od nástupu prvého príznaku), u 17,5% pacientov sa príznaky kumulovali 6 mesiacov až 2 roky a u 48,1% sa hromadili viac ako 2 roky pred prvým prijatím do nemocnice pre psychózu (tu schizofréniu), Cameron (1938) ďalej zistil, že 83% pacientov prijatých pre schizofréniu malo prepsychotické prodromálne štádium s významnou deterioráciou fungovania, emočnou plochosťou, sociálnou izoláciou a bizarnými myšlienkami a presvedčeniami. Vo väčšine prípadov prepsychotické prodromálne štádium malo hladký prechod do paranoidných bludov a iných pozitívnych príznakov plne rozvinutej psychózy.

Cameron definoval DUP dvomi časovými bodmi, ktoré možno určiť pomerne spoľahlivo, nástupom psychotických príznakov a prvým prijatím do nemocnice pre psychózu.

V praxi, ale aj v mnohých epidemiologických a klinických štúdiách, nástup schizofrénie a mnohých iných ochorení je definovaný prvým kontaktom so psychiatrickým zariadením. Práve to, že prodromálna a psychotická fáza (inak prodromálne a pre-psychotické obdobie) predchádzajú prvému kontaktu so psychiatrickým zariadením trvajú niekedy aj viac rokov, sa stalo predmetom výskumu z hľadiska interpretácie výsledkov výskumu na základe prvého prijatia na liečbu do psychiatrického zariadenia , čím sa , ako sme už uviedli, na základe konsenzu pre výskumné účely definoval začiatok ochorenia (schizofrénie). Týka sa to, napríklad, signifikantného nárastu prijatí pre schizofréniu z najnižších sociálnych vrstiev a z chudobných štvrtí veľkomiest ako aj možnej interpretácie, že tu ide o  sociálnu kauzalitu versus sociálnu selekciu. To isté platí pre štúdie, v ktorých sa neodlišujú prodromálne štádium od „premorbídneho“ vývoja (adaptácie): keď celkové fungovanie predstavuje už včasné dôsledky prodromálneho štádia poruchy, preto niet sa čo čudovať, že „premorbídne“ fungovanie má vysokú prognostickú hodnotu pre sociálny priebeh ochorenia. Daná prognóza nám hovorí iba o to, že pomerne stabilné charakteristiky ochorenia potrvajú aj v ďalšom priebehu ochorenia (Rabinowicz, 2000).

Robili sa rôzne pokusy o stanovenie prepsychotických prodromálnych príznakov, ktoré sa zvyčajne nedajú klinicky sledovať. Janzarik (1968) a Gross (1969) cestou klinického pozorovania reziduálnych príznakov v období bez psychotických príznakov u pacientov s dlhodobou anamnézou ochorenia zistili, že v danom čase dominujú v klinickom obraze popisovanom ako „defekt“ zo všetkých najviac negatívne príznaky a príznaky funkčného postihnutia. Predpokladajúc, že prodromálne a reziduálne príznaky sú identické, Janzarik na záver uvádza, že musí existovať akýsi „predchádzajúci defektný stav“, ktorý sa dá pozorovať pred nástupom prvej epizódy psychózy. Gross a Huber (1969) hovoria o „bazálnych príznakoch“, ktoré na rozdiel od psychotických príznakov, sú priamym prejavom degeneratívnych zmien mozgu. Také prodromálne príznaky, ktoré sa vyskytujú aj medzi reziduálnymi príznakmi sú, napríklad: nepokoj, depresia (s atýpiami), úzkosť, emočná plochosť, abúlia, poruchy myslenia a koncentrácie, obavy, znížené sebavedomie, pomalosť, únava, nevýkonnosť v práci, nedôverčivosť, sociálne stiahnutie, nekomunikatívnosť.

Negatívne príznaky a funkčné postihnutie predstavujú pri schizofrénii najstabilnejšiu symptómovú dimenziu. Retrospektívnou analýzou sa ukázalo, že sa vyskytujú dávno pred prepuknutím pozitívnych psychotických príznakov, úzko to pravdepodobne súvisí, podľa najnovších prác, so skorým postihnutím kognitívnych funkcii. Negatívne príznaky sa manifestujú pred vznikom alebo súčasne aj s pozitívnymi príznakmi a dosahujú maximum pri vyvrcholení psychotickej epizódy. Postupne ako dochádza k remisii psychózy, dochádza aj k ich čiastočnej alebo úplnej remisii. V ďalšom priebehu má ich prevalencia plateau.  Prodromálne príznaky sa neobmedzujú len na negatívne príznaky a funkčné postihnutie pozorovateľné v reziduálnom štádiu. Afektívne a najmä depresívne, dysforické a iné „nešpecifické“ príznaky a behaviorálne abnormality zohrávajú významnú úlohu v prepsychotickom štádiu.

 

 

Prednáškový blok B

 

1.

 

Poznámky k psychodynamickým príspevkom k pochopeniu psychózy

Juráš Ľ.

Psychiatrická nemocnica Ph. Pinela, Pezinok

 

abstrakt nedodaný

 

 

2.

 

Poruchy spánku v detstve

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

abstrakt nedodaný

 

 

3.

 

Prodromálne štádium detskej schizofrénie - diagnostický a terapeutický problém

Naď M., Naďová M.

Psychiatrické oddelenie ÚVN,  Ružomberok

 

            Prodromálne štádium schizofrénie je v dostupnej literatúre definované vágne, nejednoznačne. Často nie je zrejmý čas prechodu medzi premorbídnymi charakteristikami jedinca a prodrómami schizofrénie. Prítomné je tiež prekrývanie prodrómov s dg. znakmi schizofrénie podľa ICD-10, príp. DSM-IV. Prodrómy niekedy prechádzajú plazivo do schizofrénnej poruchy, najmä pri veľmi skorom nástupe poruchy. Vtedy nemožno prodromálne obdobie presne vymedziť.

            Z diagnostického hľadiska situáciu psychiatra komplikuje aj fakt, že prodrómy schizofrénie zahŕňajú väčšinou symptómy, ktoré sú bežné pri mnohých iných psychických poruchách v detstve (najmä úzkostne-fobické, somatoformné a OC príznaky).

            Výber liečby je ťažký na prvé sedenie, autori skôr volia taktiku „symptomatickej liečby“, „dozrievania diagnózy“, príp. „doplávania do prístavu“. Rovnako zo stany rodičov máme skúsenosť s podceňovaním stavu (prodromálne príznaky sú často chronické a rodičia sa na ne už do istej miery adaptovali), napriek tomu, že pedopsychiater už predpokladá, ďalší vývin poruchy do schizofrénie.

            V každom prípade je potrebná pedopsychiatrická dispenzarizácia pacienta a pohotovosť ku možnosti korekcie diagnózy. Včasná NL liečba po stanovení diagnózy psychotickej poruchy zlepšuje prognózu poruchy do budúcnosti.

            V závere práce uvádzame štyri kazuistiky detských pacientov so suspektnými prodrómami schizofrénie.

 

 

4.

 

Prínos psychoanalýzy k teórii a praxi liečby schizofrénie so začiatkom v detstve

Štúrová D.

Pedopsychiatrická ambulancia, Bratislava

 

abstrakt nedodaný

 

 

5.

 

Suicidálne tendencie u detských a adolescentných pacientov so schizofréniou

Böhmer F., Šuba J., Trebatická J. 

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Úvod: Suicídium je hlavný spôsob predčasného úmrtia u dospelých pacientov so schizofréniou. Asi 5-13% schizofrénnych pacientov zomrie suicídiom (5, 6), 20-42% vykoná suicidálny pokus a 60-80% má suicidálne tendencie (1). Iba malá časť suicídií u pacientov so schizofréniou je spojených so psychotickými symptómami, ako sú imperatívne halucinácie (2). V nedávnych štúdiách autori uvádzajú suicídiá u 4,5-7% adolescentných pacientov, kým ďalších 18-25% malo suicidálny pokus (3, 4). Najviac ohrození sú muži, bielej rasy, mladí, často vo veku do 30 rokov, ktorí nikdy neboli ženatí, s dobrým premorbídnym fungovaním, postpsychotickou depresiou, anamnézou zneužívania psychoaktívnych látok a suicidálnych pokusov, so sociálnou izoláciou, častými hospitalizáciami, nedávnou stratou či stresom v rodine (6).

 

Ciele práce: Hľadať možné rizikové faktory suicidálnych tendencií u detských a adolescentných pacientov so schizofréniou.

 

Súbor pacientov a metódy: Autori realizovali retrospektívne sledovanie pacientov, ktorí boli hospitalizovaní na Klinike detskej psychiatrie v rokoch 1998-2007 s diagnózou schizofrénie (MKCH-10). Porovnávali výskyt možných rizikových faktorov v súbore pacientov so suicidálnymi tendenciami a v súbore bez nich. Štatistické výpočty boli realizované pomocou programu SPSS 15.0, neparametrickým Mann-Whitneyovým a Kruskal-Wallisovým testom.

 

Výsledky: V rokoch 1998-2007 bolo s diagnózou schizofrénie hospitalizovaných 68 pacientov, z toho 39 chlapcov (57,4%) a 29 dievčat (42,6%). 17 pacientov (25,0%) malo suicidálne tendencie, z nich 6 (8,8%) vykonalo suicidálny pokus. Pacienti so suicidálnymi tendenciami mali v porovnaní s ostatnými v súlade s literárnymi údajmi lepšie premorbídne fungovanie, boli viac sociálne izolovaní, mužského pohlavia, mali vyššiu psychiatrickú záťaž v rodine, častejší výskyt schizofrénie a suicidálnych pokusov a/alebo dokonaných suicídií (p=0,04) v rodinnej anamnéze, boli častejšie hospitalizovaní, mali menej súrodencov, častejšie rodinné konflikty (p=0,07). Títo pacienti mali v rozpore s literárnymi údajmi menej často anamnézu zneužívania psychoaktívnych látok v porovnaní s ostatnými, dosahovali vyššiu komplianciu. Viac ako polovica suicidálnych pacientov mala tieto tendencie už v minulosti. Najčastejší typ suicidálneho pokusu (50%) bol požitím liekov.

 

Diskusia a záver: Napriek tomu, že poznáme možné rizikové faktory suicidálnych tendencií, dôležitá je ich skorá identifikácia u pacientov v každodennej klinickej praxi a realizácia dostatočných preventívnych opatrení.

 

Literatúra:

 

1. American Psychiatric Association. Practice guidelines for the treatment of patients with schizophrenia. Am J Psychiatry 1997; 154 (Suppl):1-63

2. Fennig S., Horesh N., Aloni D. et al. Life events and suicidality in adolescents with schizophrenia. Eur Child Adolesc Psychiatry 2005; 14:454–460 

3. Jarbin H., von Knorring A. Suicide and suicide attempts in adolescent-onset psychotic disorders. Nordic Journal of Psychiatry 2004; 58 (2): 115-123

4. Malá E. Schizofrenie v dětství a adolescenci. Grada 2005

5. Palmer BA., Pankratz VS., Bostwick JM. The Lifetime Risk of Suicide in Schizophrenia. Arch Gen Psychiatry 2005;62:247-253

6. Pompili M. et al. Suicide risk in schizophrenia: learning from the past to change the Future. Annals of General Psychiatry 2007; 6:10

 

 

Sekcia posterov

 

1.

 

Najčastejšia komorbidita u hospitalizovaných pacientov s diagnózou ADHD

Böhmer F., Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Abstrakt

 

Úvod: ADHD je neurobiologická porucha s vysokou mierou komorbidity s inými poruchami. Hoci klasifikačný systém MKCH-10 neumožňuje komorbídne poruchy korektne diagnostikovať, v klinických vzorkách jedincov s ADHD nachádzame v 30-35% úzkostné poruchy, v 20-25% špecifické poruchy učenia, v 10-30% depresívne poruchy, v 40% poruchu opozičného vzdoru, v cca 7% tikovú poruchu. Poruchy správania sú diagnostikované u štvrtiny detí a takmer polovice adolescentov (Szatmari a Boyle, 1989; Biederman a kol., 1991; Bird a kol., 1993; Milberger a kol., 1995; Jensen a kol., 2001).

 

Ciele práce: Zistiť výskyt komorbidných porúch u hospitalizovaných pacientov s ADHD.

 

Súbor pacientov a metódy: Autori retrospektívne sledovali výskyt komorbidných porúch u pacientov s ADHD hospitalizovaných na KDP v rokoch 1993-2007. V tomto období bolo hospitalizovaných 720 pacientov s ADHD, z toho 594 chlapcov a 126 dievčat. Zistené údaje boli ďalej členené do výsledkov za posledné 3 „päťročnice“.

 

Výsledky: U hospitalizovaných pacientov s ADHD v rokoch 1993-2007 boli najčastejšou komorbiditou ADHD neorganická enuréza (19,6%), špecifické poruchy vývinu reči (16,1%), zmiešané poruchy správania a emočné poruchy (15,7%). Ďalej boli diagnostikované tikové poruchy (11,8%), poruchy správania F91 (10,8%) a špecifické poruchy učenia (10,7%). Výsledné komorbidity u chlapcov sa od dievčat líšia najmä častejším zastúpením tikových porúch u chlapcov (12,6% verzus 7,9%) a nižším zastúpením reakcií na stres a adaptačných porúch (8,1% verzus 15,9%). Za posledné 3 päťročnice u pacientov s ADHD sledujeme znižujúci sa trend v diagnostike komorbidných organických poškodení, neorganických porúch spánku, mentálnych retardácií, špecifických porúch reči, porúch správania, zmiešaných porúch správania a emočných porúch špecifických pre detstvo, porúch sociálneho fungovania, neorganickej enurézy, enkoprézy a balbuties. Naopak nachádzame zvyšujúci sa trend výskytu komorbidného zneužívania kanabinoidov, stimulancií, nikotínových cigariet a špecifických porúch učenia. Ako bez zmeny výskytu sme identifikovali komorbidnú OCD, reakciu na stres a adaptačné poruchy a tikové poruchy. 

 

Diskusia a záver: Zistené výsledky komorbidít ADHD sú v zhode s literárnymi údajmi. Trendy, ktoré pozorujeme za posledné 3 päťročnice môžu súvisieť so zmeneným spektrom hospitalizovaných pacientov a korektnejšou diagnostikou ADHD, rešpektujúcou kritériá MKCH-10, ale aj prejav vplyvu klasifikácie DSM-IV. Napriek týmto faktorom si svoje pevné miesto udržujú OCD, adaptačné poruchy a tikové poruchy.

 

Literatúra:

 

1. Biederman J., Newcorn J., Sprich S. Comorbidity of attention deficit hyperactiviry disorder with conduct, depressive, anxiety, and other disorders. Am J Psychiatry 1991;148:564-577

2. Bird HR, Gould MS, Staghezza BM. Patterns of diagnostic morbidity in a community sample of children aged 9 through 16 years. J Am Acad Child Adolesc Psychiatry 1993;32 (2):361-368

3. Jensen PS., Hinshaw SP., Kraemer HC. et al.: ADHD comorbidity findings from the MTA study: comparing comorbid subgroups. J Am Acad Child Adolesc Psychiatry 2001;40:147–158

4. Milberger S., Biederman J., Faraone SV. et al. Attention deficit hyperactivity disorder and comorbid disorders: issues of overlapping symptoms. Am J Psychiatry 1995; 152:1793-1799

5. Szatmari P., Boyle MH. Ontario child health study: prevalence of attention deficit disorder with hyperactivity. Journal of Child Psychology and Psychiatry 1989;30 (2): 219-30

 

 

2.

 

Prípad vzácnej kombinácie Rettovho syndrómu s inou geneticky podmienenou poruchou (kazuistika)

Činčurová A., Péderová M.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

            Rettov syndróm (RS) má osobité postavenie medzi autistickými poruchami. Nositeľkami tohto syndrómu sú zväčša (ale nie výlučne) dievčatá s intelektovým deficitom, pričom v najranejšom štádiu je zachytené obdobie normálneho vývinu.

            Napriek tomu, že ťažisko diagnostiky spočíva v posúdení klinického obrazu, diagnóza je podporená genetickým vyšetrením. Jedinci s RS majú v 80% dokázanú pozitivitu mutácie regulačného génu MeCP2 na X-chromozóme.

            Autorky predkladajú prípad dievčatka s jasne vyjadrenými symptómami Rettovho syndrómu, u ktorého bola potvrdená koincidencia familiárne sa vyskytujúcej chromozomálnej aberácie a pozitívnej mutácie MeCP2 génu.

 

 

3.

 

Alternatívne možnosti v pohľade na osobnosť detského psychiatrického pacienta.

Dočolomanská D., Tomášek I.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

            V detskej psychoterapii je práca so symbolmi obľúbená a používaná dlhé roky. Pomáha pri diagnostike, terapii detských psychických porúch a prináša do práce moment hravosti a tvorivosti, ktorý je  pri našej práci dôležitý. Symbol, ktorý si vyberieme na pomoc môže zastupovať konfliktné obsahy nevedomia a pod ochranou nám umožňuje s nimi pracovať. Na rozdiel od reči, ktorá predstavuje fylogeneticky mladší systém, reč obrazov podlieha menej cenzúre a preto je dôležitá opatrnosť pri ich interpretácii.

            Známe je využitie symbolov v KIP terapii, terapii hrou, práca s mandalami, obrazmi, príbehmi u jungiánsky orientovaných terapeutov. Menej bežné je siahnuť pri našej práci po symboloch, ktoré ponúka astrológia – symboly zverokruhu. Pri určitej opatrnosti, ktorá je ale vždy pri práci so symbolmi potrebná, nám tieto symboly ponúkajú možnosť vhľadu do ľudskej duše a môžu byť inšpiráciou ako pre terapeuta tak aj pre pacienta.

 

 

4.

 

Aspergerov syndróm – diagnostický algoritmus, možnosti a limitácie terapie

Jánošíková D., Krajmer P.

Centrum Andreas, Fyziologický ústav LFUK, Bratislava

 

abstrakt nedodaný

 

 

5.

 

Neuropsychologické vyšetrenie v psychiatrii

Hinštová A., Šimková M.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Neuropsychológia je definovaná ako disciplína skúmajúca vzťah medzi poškodením mozgu a správaním. Cieľom neuropsychologického vyšetrenia je určiť, či sú v správaní a prežívaní prítomné známky poškodenia mozgu a ako sa prejavujú. Toto vyšetrenie sa opiera o špeciálne testy, ktoré sú vyvíjané s cieľom citlivého posúdenia vzťahu medzi mozgom a správaním. V súčasnosti sú predmetom neuropsychologického vyšetrenia  tri hlavné funkčné systémy: kognitívne funkcie, emócie a exekutívne funkcie. Na Klinike detskej psychiatrie sa psychologickým vyšetrením zameriavame na  zisťovanie kognitívnych deficitov u detí s rôznymi psychickými poruchami.

 

 

6.

 

Neuropsychiatrická záťaž v rodinnej anamnéze a pre-, peri-, post-natálne komplikácie u detí s psychotickým ochorením na KDP v rokoch 2003-2007

Krčmárová P., Šuba J., Böhmer F., Žarnovičanová E.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Abstrakt

Úvod:

Posledné publikované údaje poukazujú na súvislosť medzi pôrodnou hmotnosťou, pre-peri-, post- natálnym poškodením ako rizikovým faktorom pre rozvoj neskoršieho psychického ochorenia. Podiel perinatálnych komplikácii u detí so schizofréniou je opakovane popisovaný vo  viacerých štúdiách. Najčastejšie je popisovaná nízka pôrodná hmotnosť. Boli popísané aj ďaľšie faktory vyskytujúce sa počas gravidity a pôrodu ktoré sa môžu pravdepodobne spolupodielať na genéze schizofrénie so začiatkom v detstve, napr. hormonálna suplementácia dietylstilbestrolom, závažná podvýživa matky, expozícia vírusom influenzy ale aj opakovaný závažný psychosociálny stres. Z multicentrických štúdií a méta-analýz psychiatrickej literatúry vyplýva, že riziko pre schizofréniu stúpa 2x ak je gravidita komplikovaná diabetom, RH inkompatibilitou, krvácaním, preeklampsiou, predčasným odtokom plodovej vody a predčasným pôrodom (Boog et al., 2004). Častejšie je popisovaná abnormálna poloha plodu alebo sekcia pre fetálny distres.

S uvedenými rizikovými faktormi sa môže spájať neurovývinové zaostávanie detí so schizofréniou, ktoré zahŕňa zaostávanie v hrubej i jemnej motorike, hypotóniu, narušenú motorickú koordináciu, ťažkosti so senzorickou integráciou a oneskorenie vývinu reči.

Ciele práce: Zistiť výskyt pre-, peri a postpartálnych rizikových faktorov  a  výskyt psychických ochorení u 1.st a 2.st. príbuzenstva u detských pacientov hospitalizovaných s psychotickým ochorením.

 

Súbor pacientov a metódy: Autori retrospektívne sledovali výskyt pre, perinatálnych a závažných postnatálnych komplikácií u pacientov so schizofréniou hospitalizovaných v rokoch 2003 – 2007 v dostupnej zdravotnej dokumentácií.

 

 

 

7.

 

Behaviorálna terapia na KDP u dieťaťa so separačnou úzkosťou 

Miková K.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

            Autorka prezentuje prípad 8-ročnej pacientky so separačnou úzkostnou poruchou, ktorá sa manifestovala odmietaním dochádzky do školy. Po neúspešnej liečbe v obvodnej pedopsychiatrickej ambulancii bolo dieťa hospitalizované. Významnou súčasťou komplexnej terapie bola liečebno-pedagogická intervencia, ktorá bola realizovaná systematickým nácvikom separácie. Počas 12-dňovej hospitalizácie došlo postupne k redukcii nežiadúcich prejavov.

      Dosiahnutie pozitívneho výsledku pripisuje autorka (vo významnej miere) aj možnosti hospitalizácie starej matky (ako sprievodu), čo umožnilo jej aktívne a intenzívne zapojenie do terapie.

 

 

8.

 

Arteterapia u autistických detí, porovnanie vývinu kresby za 5 rokov u autistického pacienta

Mučková A.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Úvod: Autorka uvádza mikrokazuistiky a uplatnenie arteterapie u troch autistických detí.

 

Ciele práce:  Sledovanie vývoja kresby autistických pacientov počas piatich rokov.

 

Metódy: prstomaľba, uvoľňovacia kresba, tematizovaná kresba, modelovanie, muzikomaľba.

 

Kazuistiky: Lukáš (15) kreslí jedným ťahom to, čo práve vidí, prežíva alebo kde sa práve nachádza. Je veľmi kreatívný, využíva celú plochu. Jeho kresby sú farebné, tematické, pripomínajú karikatúry. Sú to často obrazy z rôzných filmov, ktoré aktuálne videl. Odrážajú tiež jeho záľuby, úspechy, zachytávajú prostredie,v ktorom sa pohybuje.

Michal (15) využíva fotografickú pamäť, stačí mu chviľa, aby sa mu detaily z prostredia vryli do pamäti, hneď ich kreslí na papier alebo i píše videný text, slovo, nápis. Keď obrázok nakreslí, hneď ho roztrhá. Kreslí miniatúrne príbehy. Zaujímavosťou je, že postavičky nakreslí z oboch strán papiera rovnako. Inšpiráciu hľadá v počítačových hrách.

Jakub (10) dlhé obdobie písal (kreslil) číselný rad a abecedu. T.č. vytvára webové stránky, vymýšľa kvízy, otázky s obrázkami, aj  ekologicky zamerané, rád potom testuje a hodnotí ľudí. V jeho kresbách nachádzame aj nespokojnosť so súčasnou situáciou životného prostradia.

 

Výsledky: Repertoár tém vo výtvarnom prejave sa vekom rozšíril. Pretrvávajú základné znaky autistického výtvarného prejavu - rigidita, stereotypie, neodkloniteľnosť od tém, lipnutie na stálosti, detailné spracovanie obrázkov. Zisťujeme pozitívne zmeny v komunikácii, interpersonálnych vzťahoch.

 

Záver: Výtvarné práce majú veľkú diagnostickú i terapeutickú hodnotu. Arteterapia dáva možnosť sebavyjadrenia, umožňuje relaxáciu a odreagovanie intrapsychických tenzií, podporuje sociálny a interpersonálny rozvoj dieťaťa.

 

 

9.

 

Liečba porúch príjmu potravy u detí a adolescentov na Klinike detskej psychiatrie DFNsP v Bratislave

Paulinyová M., Šuba J., Böhmer F., Hradečná Z.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

Úvod: Poruchy príjmu potravy predstavujú v súčasnosti závažný problém, pre celosvetovo rastúcu incidenciu v posledných desaťročiach a vysokú mortalitu pacientov. Mentálna anorexia  je charakterizovaná úmyselným znižovaním telesnej hmotnosti. Je spojená so špecifickou psychopatológiou: strachom z nadváhy a vtieravými myšlienkami o nutnosti znižovať alebo trvale udržovať nízku telesnú hmotnosť.  Pre stanovenie diagnózy je nutný pokles hmotnosti pod 15 % predpokladanej normy. Mentálna bulímia je, na rozdiel od anorexie, sprevádzaná  frekventnými záchvatmi prejedania a následnými kompenzačnými opatreniami. Podľa aktuálnych epidemiologických štúdií sa predpokladá výskyt mentálnej anorexie  okolo 0,3% s najvyššou incidenciou u žien vo veku 15-19 rokov a výskyt mentálnej bulímie okolo 1%-3%

 

Metódy: Sledovali sme výskyt porúch príjmu potravy na Klinike detskej psychiatrie za obdobie 2002-2007. Uvádzame demografické a klinické dáta. Venujeme sa aj  dĺžke trvania poruchy pred hospitalizáciou a počtu hospitalizácií. Zaznamenávali sme  anamnestické údaje vrátane informácií  týkajúcich sa stability rodinného prostredia. Vyhodnocovali sme osobnostné črty pacientov, intelekt, výskyt komorbídnych duševných porúch ako aj pridružených somatických porúch a ochorení. V rámci retrospektívneho sledovania uvádzame prehľad použitej farmakoterapie a hodnotíme úspešnosť liečby.

 

Výsledky: Predkladaný súbor pozostával z  28 pacientov so spektra porúch príjmu potravy F50, z toho 15 s diagnózou mentálna anorexia, 9 s diagnózou atypická mentálna anorexia a 4 pacientky s mentálnou bulímiou. Z celkového počtu hospitalizovaných pacientov  tvorili 2%. V súbore bolo  24 dievčat a 8 chlapcov. 

Dĺžka ochorenia pred hospitalizáciou bola u pacientov s mentálnou anorexiou  a atypickou mentálnou anorexiou približne rok,  u bulimičiek ochorenie trvalo  takmer 2 roky pred hospitalizáciou. Najčastejšie komorbídne poruchy  boli depresívna porucha a obsedantne-kompulzívna porucha. Zneužívanie návykových látok sa vyskytlo u 2 pacientiek. Psychiatrická záťaž v rodine sa vyskytla u viac ako polovice pacientov s mentálnou anorexiou. Rodinné prostredie bolo výrazne narušené u väčšiny pacientov súboru. Intelekt sledovaných pacientiek sa pohyboval prevažne v pásme priemeru až nadpriemeru a osobnostne boli pacientky hodnotené  najčastejšie ako introvertované, anxiózne, perfekcionistické, kontrolujúce, manipulatívne  a emočne labilné.

Najčastejšie ordinovanou  skupinou boli antidepresíva SSRI a atypické antipsychotiká, častá bola  ich kombinácia. V skupine pacientiek s mentálnou anorexiou boli pomerne často ordinované  benzodiazepíny a prokinetiká.

Hodnotenie efektu liečby u pacientov s mentálnou anorexiou je efekt liečby zachytený zmenou hmotnosti v  kg a  zmenou v BMI. Priemerný nárast hmotnosti bol 4,1 kg a priemerná  zmena BMI, ktorého štandartná hodnota  je  v detstve  špecifická  pre vek, bola 1,5. Predčasne, napriek odporúčaniam ošetrujúceho lekára, liečbu ukončili 4 pacienti. 

Klinický stav pacientov, ktorý sme hodnotili pomocou 3 stupňovej stupnice, u pacientiek s mentálnou anorexiou aj nárastom hmotnosti a zmenou BMI, bol u väčšiny pacientov stabilizovaný a zlepšený. Nezlepšil sa u 2 pacientiek s mentálnou anorexiou, u ktorých bola liečba predčasne ukončená.                                   

 

Záver: Cieľom našej práce bolo zhodnotenie efektivity farmakoterapeutických a psychoterapeutických prístupov  u pacientov s poruchami príjmu potravy v  dlhšom časovom rozsahu a  porovnať naše terapeutické postupy s dostupnými odporúčaniami. Zmysel retrospektívneho hodnotenia liečby pacientiek s poruchami príjmu potravy, je najmä liečbu skvalitniť a individualizovať. Nami zistené údaje sú plne v súlade s literárnymi údajmi a potvrdzujú fakt, že je potrebné uvážlivo indikovať antidepresíva  typu SSRI v období pred normalizáciou hmotnosti a indikovať ich až  v čase jej normalizácie. Tým by sa aj obmedzilo množstvo liekových kombinácií a možnosť vzniku nežiadúcich účinkov pri vzájomných liekových interakciách.

 

 

10.

 

Komorbídne ochorenie pri poruchách príjmu potravy (kazuistika)

Paulinyová M., Krčmárová P.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

            Klinické a epidemiologické štúdie  dokazujú, že pacienti s mentálnou anorexiou a bulímiou spravidla trpia aj jednou alebo viacerými úzkostnými poruchami. Štúdie používajúce štandardizované diagnostické nástroje v klinických vzorkách zistili, že obsedantno-kompulzívna porucha, sociálna fóbia a špecifická fóbia sú najčastejšími úzkostnými poruchami v tejto skupine pacientov. Výsledky štúdií ukazujú, že vo väčšine prípadov začiatok úzkostnej poruchy predchádza začiatok anorexie alebo bulímie. Naznačený model vzniku poruchy môže odrážať prirodzený priebeh uvedených porúch (priemerný vek začiatku úzkostných porúch je nižší ako priemerný vek začiatku mentálnej anorexie), ale môže tiež znamenať, že úzkostná porucha v detskom veku predstavuje geneticky daný predpoklad pre vývoj PPP.

      V príspevku prezentujeme kazuistiku 14 ročnej pacientky, hospitalizovanej na Klinike detskej psychiatrie pre mentálnu anorexiu, ktorej priebeh bol komplikovaný v čase ochorenia  prítomnosťou obsedantno-kompulzívnej poruchy.

 

 

11.

 

Je odlíšenie Aspergerovho syndrómu a vysokofunkčného autizmu len teória? (diferenciálna diagnostika v rámci spektra autistických porúch)

Péderová M., Činčurová E.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

Poruchy autistického spektra predstavujú širokú škálu autistických porúch s rôznym zastúpením príznakov, pre ne charakteristických. Jednotlivé prípady sa líšia intenzitou jednotlivých píznakov, ale aj podľa prítomnosti mentálnej retardácie. Vysokofunkčný autizmus a Aspergerov syndróm sú dve nepresne ohraničené jednotky jedného póla autistického spektra, ktoré sú charakterstické práve neprítomnosťou mentálnej retardácie. Je však otázne a často sa v odbornej literatúre rieši otázka, v akom rozmere sa tieto dve poruchy od seba líšia, a či je vôbec možné ich od seba odlíšiť. Medzi vysokofunkčným autizmom a Aspergerovým syndrómom je medzi poruchami autistického spektra plynulý prechod, preto existuje množstvo hraničných prípadov. Toto sťažuje možnosti presnej diagnostiky. Autorky sa pokúsia zhrnúť teoretické podklady, aj poznatky z klinickej praxe, o tom či je možné tieto dve entity od seba odlíšiť a ako. Venujú sa na jednotlivým oblastiam v diagnostike, ich snahou je poukázať na to, čo majú tieto dve diagnózy spoločné a naopak, čím sa odlišujú.

 

 

12.

 

Psychotické ochorenia z okruhu schizofrénie a akútne hemato-onkologické ochorenia

Šuba J.¹, Böhmer F.¹, Šubová Z.²

¹ Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LF UK Bratislava

² Klinika detskej onkológie DFNsP a LF UK Bratislava

 

            Akútna lymfoblastická leukémia (ALL) je malígnita lymfoidných prekurzorových buniek B alebo T typu. Príznaky ochorenia vyplývajú z infiltrácie kostnej drene, orgánov a z útlmu fyziologickej krvotvorby. U pacientov v klinickom obraze nachádzame bledosť, malátnosť, únavu alebo iritabilitu, nechutenstvo a zvýšenú teplotu. Pravideľne sú zväčšené lymfatické uzliny, pečeň a slezina. Prítomné sú bakteriálne alebo mykotické infekcie dýchacích ciest. O niečo menej časté sú angína a stomatitída, krvácanie do slizníc a kože, bolesti kĺbov a nôh.

Psychiatrická symptomatológia je rôznorodá. Pri leukémiách sú časté úzkostné, depresívne a zriedkavejšie psychotické príznaky ( Magen JG, D'Mello D., 1995; Restan A. et al, 1987; Irwin M., 1984; Ducore JM, et al, 1983). Koincidencia medzi ALL a schizofréniou je extrémne vzácna. V dostupnej literatúre sú za posledných cca 10 rokov opísané len 2 prípady (Rie Akaho et al, 2003; Schröder A, Weise K., 1996).

            Autori predkladajú kazuistiku bezmála 18-ročného dorastenca u ktorého sa objavili paralelne príznaky schizofrénie a ALL. U pacienta bola spočiatku chybne diagnostikovaná infekčná mononukleóza s atypickým priebehom, únavovým syndrómóm. Bol sledovaný hematológom pre nešpecifické zmeny v krvnom obraze (leukopéniu). V psychopatologickom obraze sa prehlbovala porucha sústredenia, porucha sociability, prehlbovala sa apatia a anhedónia. Zlyhával a nakoniec odmietal navštevovať školu. V domácom prostredí prestával spontánne verbálne komunikovať, pertraktoval depresívne témy, objavili sa suicidálne myšlienky. Prehĺbili sa poruchy spánku, stal sa podozrievavý. Zvýraznili sa pocity derealizácie a depersonalizácie. V kontrolnom KO sa prejavila leukocytóza. Na Klinike detskej onkológie bola diagnóza uzavretá ako ALL. Nasadená chemoterapia podľa protokolu ALL IC 2002, bola dobre tolerovaná. Psychický stav sa naďalej zhoršoval. Pacient bol tenzný, mutistický, boli prítomné poruchy vnímania, neskôr katatónne príznaky - trizmus, svalová rigidita, povelové automatizmy. Psychiatrom diagnostikovaná schizofrénia - katatónna forma. V tomto období bola zvažovaná elektrokonvulzívna terapia, ktorá nebola realizovaná pre vysoké riziko zakrvácania do CNS. Pacient bol liečený atypickým neuroleptikom – olanzapínom. K postupnej redukcii psychotických príznakov prišlo v priebehu cca 6 týždňov.   

            Za posledných 10 rokov medzi pacientami Kliniky detskej psychiatrie boli liečené ešte 2 pacientky,u ktorých bola pred prvým atakom schizofrénie diagnostikovaná ALL. Prvý atak nastal po minimálne 7-ročnom trvaní remisie ALL, pararelný výskyt symptómov ochorení nebol pozorovaný.

            Koincidencia psychózy a ALL znejasňuje ich diagnostiku. Súčasne prebiehajúce somatické a psychiatrické ochorenia vyžadujú spoluprácu viacerých diagnostických a terapeutických zložiek. Len kvalitná spolupráca redukuje diagnostické a terapeutické chyby.

 

Literatúra

 

1. Akaho R., Sasaki T., Yoshino M. et al. Bone marrow transplantation in subjects with mental disorders. Psychiatry and Clinical Neurosciences 2003;57,311–315

2. Ducore JM., Waller DA., Emslie G., Bertolone SJ. Acute psychosis complicating induction therapy for acute lymphoblastic leukemia. J Pediatr 1983;103(3):477-80

3. Irwin M. Psychosis as a reaction to leukemia in an adolescent. South Med J 1984;77(11):1458-60

4. Jabłoński M., Lebiedowicz H., Dudek D. et al. Severe depression with psychotic symptoms, diagnosed in the final stage of treatment of acute bi-phenotype leukemia. Psychiatr Pol 2002; 36(3):457-66

5. Magen JG., D' Mello D. Acute lymphocytic leukemia and psychosis: treatment with electroconvulsive therapy. Ann Clin Psychiatry 1995;7(3):133-7

6. Restan A., Tangen JM., Bergheim J. Acute lymphatic leukemia. Acute psychosis during induction treatment. Tidsskr Nor Laegeforen 1987;107(3):253-4

7. Schröder A, Weise K. A 20-year-old schizophrenic patient with acute leukemia. Psychiatr Prax, 1996 23(3):145

8. Sutor B., Wells LA., Rummans TA. Steroid-induced depressive psychosis responsive to electroconvulsive therapy. Convuls Ther 1996;12(2):104-7

 

 

13.

 

Klastrová analýza symptomatiky schizofrénnych pacientov hospitalizovaných v rokoch 1998-2007

Trebatická J., Böhmer F., Šuba J., Hradečná Z.

Klinika detskej psychiatrie, DFNsP a LFUK Bratislava

 

            Diagnostika schizofrénie v detskom veku je pomerne náročná a vyžaduje okrem teoretických znalostí aj praktické skúsenosti. V dospelosti má pomerne jasne vymedzené diagnostické kritériá. Prejavy schizofrénie v detskom a adolescentnom veku však môžu byť odlišné a variabilné v závislosti od veku oproti symptómom v dospelosti. Podľa medzinárodnej dohody je možné schizofréniu diagnostikovať až okolo 10 roku života (2). Aj v detskom veku sa venuje pozornosť rozlišovaniu negatívnych a pozitívnych symptómov. Z pozitívnych symptómov sú najčastejšie halucinácie. Bludy sú u detí pod 16 rokov zriedkavejšie ako u dospelých. U detí so schizofréniou je vyšší výskyt premorbídnych abnormalít, ako sú poruchy vývinu reči, prechodné „autistic – like“ symptómy a nešpecifické príznaky narušeného fungovania. V rodinných štúdiách detí so schizofréniou sa v príbuzenstve zisťuje zvýšený výskyt porúch schizofrénneho spektra (1).

            Cieľom nášho príspevku je identifikovať symptómy schizofrénnych pacientov a zistiť ich vzájomnú asociáciu. Porovnať rozdelenie symptómov do klastrov s nedávnou prácou s rovnakou metodikou, skúmajúcou širšie spektrum porúch z okruhu schizofrénie (1).

            Autori retrospektívne sledovali klinickú symptomatiku u pacientov hospitalizovaných na Klinike detskej psychiatrie s diagnózou schizofrénie podľa MKCH-10. V rokoch 1998-2007 bolo s touto diagnózou hospitalizovaných 68 pacientov, z toho 39 chlapcov (57,4%) a 29 dievčat (42,6%). Údaje boli štatisticky spracovávané metódou extrakcie (analýzy hlavných komponentov) a metódou rotácie faktorov Varimax za účelom ich faktorovej analýzy a Wardovou metódou zoskupovania za účelom ich klastrovej analýzy (1).

 

Literatúra:

 

1. Kopasová S. Psychopatológia schizofrénie v detskom a adolescentnom veku. Odborná práca pre špecializačnú skúšku z detskej psychiatrie, Bratislava 2004

2. Malá E. Schizofrenie v dětství a adolescenci. Grada 2005

 

 

14.

 

Skríning disociatívnych prejavov u adolescentných psychiatrických pacientov pomocou dotazníka A-DES

Žarnovičanová E., Krčmárová P.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

Sebaposudzovací dotazník A-DES (Dissociative Experiences Scale for Adolescents; Armstrong et al 1997) meria normálne a patologické disociatívne prejavy u adolescentov. Vychádza z dotazníka DES, ktorý sa používa u dospelých. Pozostáva z  30 položiek, odpovede sa zanamenávajú na 11-bodovú škálu od (0 do 10). Skóre A-DES je priemerná hodnota všetkých položiek, vznikne súčtom hodnot jednotlivých odpovedí deleným 30 a pohybuje sa v rozmedzí 0 – 10. Hraničné skóre, ktoré indikuje patologickú disociáciu je viac ako 4. Dotazník A-DES sa preukázal v zahraničných štúdiách ako nástroj s vysokou validitou a reliabilitou. Okrem skríningu sa používa aj pre štatistický výzkum; na posúdenie vplyvu disociácie u rôznych psychiatrických porúch; ako podklad pre štruktúrovaný diagnostický rozhovor, a tiež na skúmanie priebehu výskytu disociatívnych symptómov. Cieľom tohto výzkumu bolo 1. zistiť mieru disociácie v klinickom súbore a porovnať ju s porovnávacím súborom adolescentov. 2. porovnať mieru disociácie medzi jednotlivými diagnostickými skupinami klinického súborou. 3. porovnať výsledky s predchádzajúcimi prácami.