Program

Prednáškový blok A

Koordinátori: Šuba J., Matýs J.

 

1. Úzkosť a úzkostné poruchy pri ADHD

Šuba J., Kopasová S., Hradečná Z., Böhmer F., Trebatická J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

2. Úloha serotonínu v patogenéze úzkostných porúch

Forgáčová Ľ.

Psychiatrická klinika SZU, FNsP Bratislava – Ružinov

 

 

3. Neistá vzťahová väzba v detstve a úzkosť v dospelosti

Hašto J.¹,Kaščáková N.²

PO NsP, Trenčín¹, PNPP, Pezinok²

 

 

4. Vzťahy anxióznej a hyperkinetickej symptomatiky v pedopsychiatrii

Ondrejka I., Spitka M*., Mažgútová A.

Psychiatrická klinika UK JLF a MFN v Martine

*Psychiatrické oddelenie NsP v Trstenej

 

 

Prednáškový blok B

Koordinátori: Kocourková J., Kresánek J.

 

5. Úzkostné poruchy a médiá

Škodáček I.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

6. Pedopsychiatrická intervencia u intubovaného dieťaťa

Matýs J.

Súkromná pedopsychiatrická ambulancia, Ostrava

 

 

7. Skúsenosti s fenoménom úzkosti ako spoločným menovateľom a podielom pri strese, syndróme CAN a PTSP u postihnutých detí.

Činovský K., Škodáček I.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

8. Drogová závislosť – príčina alebo cesta k úzkosti?

Kresánek J., Plačková S., Cagaňová B., Klobušická Z.

Subkatedra dorastového lekárstva SZU, Bratislava

Toxikologické informačné centrum, Bratislava

 

 

9. Úzkost z opuštění v rámci suicidální krize

Kocourková, J., Koutek, J.

UK 2.lékařská fakulta a FN Motol, Praha

 

 

Prednáškový blok C

Koordinátori: Ondrejka I., Škodáček I.

 

10. Úzkostné poruchy u dětí - úskalí diagnostiky a terapie v ambulantní praxi

Stárková L..

Soukromá ambulance pro děti a dorost , Olomouc

 

 

11. Žiadúca zmena správania u 9 ročného chlapca – KBT - kazuistika

Ignatovičová D., Ignatovič M.

Psychomed, s r.o. – psychiatrická ambulancia, Banská Bystrica

 

 

12. Postoje rodičov k liečbe dieťaťa s psychickou poruchou.

Naď M.¹, Ondrejka I.²

Psychiatrické oddelenie UVN, Ružomberok¹

Psychiatrická klinika JLF UK a MFN, Martin²

 

 

Prednáškový blok D

Koordinátori: Rosenbergerová T., Šuba J.

 

13. Keď rodičia milujú priveľmi

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

 

14. Panická porucha v detskom veku

Trebatická J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

15. Úzkosť v psychoedukácii rodinných príslušníkov detí trpiacich schizofréniou

Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

16. Tourettov syndróm a úzkosť

Böhmer F., Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Sekcia posterov:

 

17. Vybrané osobnostné a rodinné charakteristiky pacientov s nešpecifickým zápalovým ochorením čreva (kazuistika).

Hlobilová K.¹, Heretik A.², Kovacs L.¹

II. Detská klinika DFNsP, Bratislava¹, Katedra psychológie UK, Bratislava²

 

 

18. Úzkosť u borderline osobnostnej štruktúry – 15 ročná pacientka - kazuistika

Bogyaiová S.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

19. Kresebné projektívne metodiky v práci s úzkostným pacientom

Šimková M., Dočolomanská D.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

20. Úzkosť imponujúca ako špecifická porucha učenia

Buranová I., Dočolomanská D.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

21. Redukcia úzkosti – prevencia sexuálneho zneužívania dievčat a chlapcov

Svitková S., Hlistová E. Sykorová M.

Občianske združenie Labyrint, Bratislava

 

 

22. Pohľad psychológa z Kliniky detskej neurológie na tenznú cefaleu

Ginzeriová M.

Klinika detskej neurológie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

23. Úzkosť vo výtvarnom prejave detského pacienta

Tomášek I., Hinštová A.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

Úzkost z opuštění v rámci suicidální krize.

Kocourková, J., Koutek, J.

UK 2.lékařská fakulta a FN Motol, Praha

 

Suicidální chování představuje v pedopsychiatrii závažné téma. Suicidium je druhou nejčastější příčinou smrti u dospívajících. Vedou se diskuse o vztahu suicidia a suicidálního pokusu, způsobech suicidia, příčinách a motivech, rizikových a protektivních faktorech. Významnou okolností, které se snažíme porozumět, je charakter psychického stavu v rámci suicidální krize. Psychodynamické vzorce, které jsou v pozadí suicidálního chování, jsou různé, ale ve velké většině v nich hrají významnou úlohu pocity lítosti, úzkosti, smutku, bezmoci a beznaděje, sebeobviňování, ale i vzteku a přání pomsty frustrujícímu objektu. Motivy suicidálního chování v dospívání mívají nejčastěji multifaktoriální charakter, jedním z významných motivů v suicidálním chování adolescentů jsou vztahové problémy s blízkými osobami. Pro děti jsou nejvýznamnějšími vztahovými osobami rodiče, u adolescentů to začínají být navíc i romantické partnerské vztahy, jejichž intenzita je u dospívajících často dospělými podceňovaná. V adolescenci je jedním z nejdůležitějších vývojových úkolů separační zrání a zharmonizování vztahů mezi rodiči a novými objekty.

První milostné vztahy představují pro dospívající intenzívní prožitek jak v rámci vývoje a projevu sexuality, tak v rámci vztahů a změn, které bývají spojovány zároveň se separací od rodičů. První milostné vztahy bývají řešeny romanticky, s prvotní idealizací nového objektu, často spojenou s devalvací rodičovských postav. Ukončení vztahu budí psychickou bolest, zklamání a zášť, která může najít výraz v suicidálním chování. Suicidální chování je pak výrazem nejen autoagrese, ale také agrese vůči opouštějícímu objektu. Úzkost z opuštění, osamění a ztráty je rizikovým faktorem v suicidálním chování v adolescenci a představuje významný dynamický faktor, který může mít rozhodující na vývoj suicidálního chování. V rodině, kde jsou rozbité, konfliktní a ambivalentní rodinné vztahy, je pro adolescenta obtížné hledat rovnováhu mezi emoční investicí směrem k novým sexuálním objektům a emoční investicí do stávajících, rodinných vazeb. U takových adolescentů bývá přítomna tendence přeceňovat první romantické a sexuální vztahy, prožívat je příliš výlučně a v extrémních případech v situaci rozchodu prožívat s pocity úzkosti a zoufalství, které vedou až k suicidálnímu chování.

Na dvou předkládaných kazuistikách demonstrujeme, jak se projevuje úzkost z opuštění jako motiv suicidální krize.

 

Publikace je podpořena grantem IGA ČR NR/7955-3.

 

 

 

Úloha sérotonínu v patogenéze úzkostných porúch.

Forgáčová Ľ.

Psychiatrická klinika SZU, FNsP Bratislava – Ružinov.

 

V súčasnosti sú dostupné mnohé vedecké práce, ktoré poskytujú bohaté a podrobné informácie o funkcii sérotonínu a sérotoninergického systému v CNS. V predkladanom príspevku sa uvádza len ich stručný prehľad a prezentujú sa hlavne na tie poznatky a údaje, ktoré sú významné z hľadiska zapojenia tohoto neuronálneho systému do patogenézy úzkostných porúch. Výber poznatkov nie je vyčerpávajúci pretože je limitovaný vymedzeným priestorom a cieľom príspevku – sprostredkovať podľa možnosti stručným spôsobom zložité a iba do určitej miery známe deje, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou súvisia so vznikom úzkostnej poruchy.

Mozgový sérotonínergický systém je najväčší známy neuronálny systém v mozgu, ktorý riadi, moduluje a koordinuje takmer všetky jeho činnosti. Sérotonínergické neuróny majú svoje bunečné telá v dorzolaterálnom jadre nucleus raphae v strednom mozgu a svoje nervové zakončenia vysielajú ku všetkým oblastiam mozgu. Vďaka mimoriadnej rôznorodosti sérotonínových receptorov je možné to, že jeden neurotransmitér ovplyvňuje veľké množstvo neurónových systémov. Súhrnne možno povedať, že sérotonín (pravdepodobne spoločne s ďalšími neuromediátormi) prostredníctvom rozličných sérotonínových receptorov moduluje u ľudí aj u zvierat celý rad fyziologikých procesov: motorické správanie, senzorické funkcie, emotivitu, anxietu, kognitívne funkcie, prijímanie potravy, sexuálne správanie, impulzivitu, agresivitu, spánok, telesnú teplotu a ďalšie funkcie.

V súvislosti so zapojením sérotonínu do patogenézy anxiety sa vyslovilo niekoľko zaujímavých hypotéz. Podľa jednej z nich je patologická úzkosť dôsledok postsynaptickej hypersenzitivity sérotonínových receptorov, podľa inej ide o pokles hustoty sérotonínových 5-HT1A receptorov s následným poklesom sérotonínovej neurotransmisie. Vo svetle najnovších poznatkov z oblasti genetického výskumu sa ukazuje, že „trait“ markerom patologickej úzkosti by mohli byť abnormity sérotonínového transportéru. V príspevku sa ďalej stručne predkladajú doposiaľ známe a opísané abnormality sérotonínergickej neurotransmisie týkajúce sa jednotlivých úzkostných porúch – GAD, PTSD, fobických porúch, panickej poruchy a OCD.

Na záver sa diskutuje o možnostiach ovplyvnenia úkostných porúch sérotonínergickými látkami – SSRI (inhibítory spätného vychytávania sérotonínu).

 

Literatúra

 

1. Barker, E.L., Blackley, R.D.: Norepinephrine and serotonin transporters: molecular targets of antidepressants treatment. In: Bloom, F.E., Kupfer, D.J. (Eds.) . Psychopharmacology:The Fourth Generation of Progress, Raven Press, New York, 1995, s. 321-334.

 

2. Cowen, P.J.: Serotonin receptor subtypes: Implications for psychopharmacology. Br. J. Psychiatry, 159 , 1991, (suppl. 12), s. 7-14.

 

3. Dubovsky, S.L.: Beyond the serotonin reuptaker inhibitors: rationales for the development of new serotoninergic agents. J.Clin. Psychiatry, 55, 1994, s. 34-44.

 

4. Heils, A., Teufel., A. Petri, S. et al: Alletic variation of human serotonin transporter gene expression. J. neurochem., 66, 1996, s. 2621-2624.

 

5. Jacobs, B., Azmitia, E.: Structure and function of the brain serotonergic system. Physiol. Rev. 72, 1992, s. 165-229.

 

6. Stahl, S.M.: Mechanism of action of serotonin selective reuptake inhibitors: serotonin receptors and pathway mediate therapeutic effect and side affect. J. Affective Disord. 51, 1998, s. 215-35.

 

7. Stein, D.J.: Serotoninergic neurocircuity in mood and anxiety disorders. Martin Dunitz 2003. London and New York.

 

 

 

Úzkostné poruchy u dětí - úskalí diagnostiky a terapie v ambulantní praxi.

Stárková L..

Soukromá ambulance pro děti a dorost , Olomouc

 

Úvod:

Úzkostné poruchy s nejrůznější klinickou manifestací jsou pravděpodobně nejčastější diagnozou v ambulanci dětského psychiatra. Nejdůležitějším krokem je odlišit, zda je prožívaná úzkost normou nebo patologií. Úzkost, podobně jako strach, je součástí normálních adaptivních mechanismů člověka. Patologickou se stává tehdy, když má nepřiměřenou intenzitu nebo nepřiměřeně dlouhé trvání, především však tehdy, když narušuje globální fungování dítěte.

 

Diagnostika:

Není zřejmě běžnou záležitostí používat škály ke zhodnocení míry úzkostného prožívání. Nejobvyklejším způsobem posuzování je tedy pohovor s rodiči a s dítětem Už v této fázi diagnostického procesu můžeme narazit na první úskalí. Nadměrně úzkostní rodiče přivádějí někdy k vyšetření zdravé dítě a dožadují se jeho léčby, zatímco jiní rodiče mohou psychické a úzkostné projevy svých dětí přehlížet nebo je podceňovat. Pokud jsou rodiče sami hodně úzkostní nebo naopak hyperprotektivní, mohou se podílet na zvýšení úzkosti svými ochranitelskými či naopak svými vyhýbavými a obavnými postoji. Jak v takovém případě odlišit normu od patologie?

Vyjasnění by mělo přinést vlastní vyšetření dítěte. I tady však můžeme narazit na problémy. Zatímco adolescent dokáže při vyšetření dobře popsat úzkostné prožívání včetně vegetativních příznaků, dítě mladšího školního věku, eventuálně věku předškolního, může z bezradnosti či kognitivní nezralosti akceptovat plejádu příznaků a pocitů, nabízených lékařem. Doplnění objektivních informací od rodiče je v takovém případě nutností, ačkoli dobře víme, že jejich hodnocení může být, jak bylo výše uvedeno, zavádějící.

Nečiní nám větší obtíže posouzení somatoformních projevů úzkostí v podobě bolestí hlavy nebo břicha, zvlášť tehdy, když nám rodiče předloží negativní výsledky somatického vyšetření. Nemíváme zřejmě ani větší problémy s diagnostikou panik úzkosti, které v rámci panické úzkostné poruchy dokáže adolescent dobře popsat. Separační úzkostnou poruchu hodnotíme už na základě pozorování chování dítěte a poruchu fobickou dokážou dobře popsat rodiče i děti. Obtížnější bývá posouzení například obsedantně kompulzivní poruchy, zvláště tehdy, když jde převážně o převážně nutkavé myšlenky ( či představy), bez kompulzí. Hodnocení generalizované úzkostné poruchy bude zřejmě také těžší ve srovnání s diagnostikou sociální fobie. Mám za to, že mnohdy v ambulanci váháme, zda je použití té či oné diagnozy úzkostné poruchy skutečně na místě. Zvláště v kapitole „Emoční poruchy v dětství“,kde manuál zdůrazňuje, že jsou úzkostné poruchy v dětském věku jen jakousi emoční abnormalitou, je diagnostika obtížná. Domnívám se, že bychom uvítali, kdyby nový manuál přinesl v oblasti tak rozsáhlé, jako jsou úzkostné poruchy u dětí, preciznější vymezení diagnostických kriterií. Potřebovali bychom je zřejmě nejen pro odlišení normy a patologie, ale také odlišení jedné patologie od druhé ( připomeňme jen vzájemné propletení úzkosti a deprese v rámci dětských depresí ).

 

Terapie:

Po ukončení diagnostického procesu se rozhodujeme pro volbu vhodného terapeutického postupu. Rodiče nám obvykle v ambulanci sami vymezí, v jakém teritoriu se máme pohybovat. Naznačí, s jakou léčbou budou a nebudou souhlasit, což představuje další úskalí v našem snažení. Úzkostní rodiče chtějí, aby dítě, pokud možno, nebylo léčeno žádnými léky. Věří v kouzelnou moc lékaře, který s dítětem promluví a tím jeho potíže odstraní. Souhlasí nanejvýš s podáváním neškodných, ale často také neúčinných léků. Psychoterapie je v takovém případě nejlepší volbou.

 

1. Psychoterapie.

U většiny úzkostných poruch u dětí bývá preferováno použití kognitivně-behaviorální psychoterapie. Expoziční terapii a metodu postupné desenzitizace lze s úspěchem použít u specifických fobií. I mladší děti se dokážou naučit kontrolovat dýchání nebo blokovat kompulze a rituály. Nejde vždy jen o behaviorální postupy – u starších dětí a dospívajících lze pracovat s kognicemi ( kognitivně- behaviorální terapie). Tyto psychoterapeutické postupy mohou přinést i v ambulanci řadu překvapivých výsledků. Navíc dítě lépe spolupracuje, protože má spolupráce určitou hravou podobu a více dítě do procesu vtáhne. Největší výhodou kognitivně- behaviorální psychoterapie je, že se dítě samo učí pracovat se svou úzkostí, posiluje své adaptační mechanismy a psychicky se otužuje, což může mít preventivní význam do budoucna.

 

2. Farmakoterapie.

Ačkoli je právě kapitola úzkostných poruch oblastí, kde lze s úspěchem využívat psychoterapii ( kognitivně-behaviorální nebo rodinnou terapii), nevyhneme se někdy podávání psychofarmak.

Přestože je podávání některých anxiolytik v ambulantní praxi možné ( alprazolam, clonazepam, atd.), dostávají se do povědomí stále víc také antidepresiva skupiny SSRI . V České Republice zůstává registrován k použití v dětské psychiatrii jen sertralin ( Zoloft) a fluvoxamin ( Fevarin). Oba našly své uplatnění v léčbě obsedantně kompulzivní poruchy. Mohou být určitě užitečné v léčbě dalších poruch. Bohužel nemají oficiální registraci pro použití u jiných diagnoz v dětském věku, což představuje další úskalí pedopsychiatrické léčby. Klinické zkušenosti s jejich praktickým použitím byly však už publikovány v odborném tisku.

 

Závěr:

Diagnostika a léčba úzkostných poruch v dětském věku může být provázena řadou nejistot – nejen na straně pacienta, ale také na straně lékaře. Manuál nám radí, abychom příliš emoční poruchy v dětství nepsychiatrizovali. Míra emoční abnormality, určující rozdíl mezi normou a patologií, není přitom jasně stanovena. Pokud je však úzkost taková, že dítě evidentně trpí nebo mu intenzita prožívané úzkosti brání v globálním fungování, je nutné se pro léčbu včasně rozhodnout. Vždy přitom musíme uvážit poměr zisku a rizika, ať se rozhodneme pro tu či onu terapii.

Diagnostika a léčba úzkostných poruch v dětském věku má sice některá úskalí, má ale jediný cíl a tím je trpící pacient.

 

 

Pedopsychiatrická intervencia u intubovaného dieťaťa – kazuistika

Matýs J.

Súkromná pedopsychiatrická ambulancia, Ostrava

 

Autor popisuje medikáciu antidepresívom v i.v. aplikácii u epileptického dieťata. Dieťa na UPV cca 2 mesiace, s nemožnosťou extubácie pre opätovné epi paroxysmy – status epilepticus, opakované septické stavy, multiorgánové zlyhávanie, vysoké dávky antiepileptik (m.j. 120 mg diazepamu /pro die kontinuálne v i.v.infúzii, Rohypnol na noc atď.). Do 3 dní od zmeny medikácie v spolupráci s intenzivistom bola možná extubácia. Dieťa je dodnes bez epi paroxyzmov (tretí rok) v trvalej medikácii SSRI. Bola stanovená diagnóza Nadmerná úzkostná porucha na ťažko encefalopatickom teréne, Stredne ťažká MR. Epilepsia typu GM.

 

 

 

Neistá vzťahová väzba v detstve a úzkosť v dospelosti

Hašto J¹., Kaščáková N.²

PO NsP, Trenčín¹, PNPP, Pezinok²

 

 

Bowlbyho teória vzťahovej väzby (pripútania) pomáha porozumieť nielen detským, ale aj dospelým pacientom. - Krátke ilustrácie z bežnej klinickej praxe na úseku dospelej psychiatrie (mikrokazuistiky). - Naša psychiatria o.i. potrebuje dostatočnú ambulantnú sieť pedopsychiatrov aj psychoterapeuticky pracujúcich.

 

 

 

Úzkosť a úzkostné poruchy pri ADHD

Šuba J., Kopasová S., Hradečná Z., Böhmer F., Trebatická J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Úzkosť je všadeprítomný fenomén. Na jednej strane je úzkosť fyziologickou súčasťou individuálneho vývinu a dôležitou zložkou adaptačných mechanizmov indivídua. Na strane druhej je úzkosť inhibujúci a deštruktívny fenomén vystupujúci ako súčasť poruchy alebo choroby. Je to najčastejší a najnešpecifickejší symptóm mnohých psychických porúch.

Hierarchické usporiadanie nozologických jednotiek v klasifikácii MKCH-10 neumožňuje diagnostikovanie niektorých porúch spoločne. Má to svoje jasné dôvody, je nutné odlišovať symptómovú, syndrómovú a nozologickú úroveň a primárne a sekundárne prejavy porúch.

V klasifikácii MKCH-10 nie je možné diagnostikovať hyperkinetické poruchy spolu s úzkostnými poruchami (F41), poruchami nálady (F30-F39), pervazívnymi poruchami vývinu (F84) a schizofréniou (F20).

V klasifikačnom systéme - Diagnostickom a štatistickom manuáli americkej psychiatrickej spoločnosti (DSM VI) je možné diagnostikovať ADHD s poruchami nálady a úzkostnými poruchami. O komorbidite hyperkinetickej poruchy a bipolárnej poruchy sa v poslednom období v pedopsychiatrickej literatúre diskutuje (2, 3). Obdobná situácia je pri komorbidite ADHD a úzkostných porúch(1).

Aká je realita? Je možné v odôvodnených prípadoch komorbiditu stanoviť?

Faktom je, že aj napriek nemožnosti diagnostikovať uvedenú komorbiditu podľa MKCH-10 sa v praxi s uvedenými komorbídnymi diagnózami stretáme. Spolu s ADHD je pomerne často možné diagnostikovať špecifické úzkostné poruchy vyskytujúce sa v detstve – separačnú úzkostnú poruchu, fóbickú úzkostnú poruchu a sociálnu úzkostnú poruchu. Aj u detí v puberte a u adolescentov s ADHD sa stretáme s úzkostnými poruchami ako je panická porucha, generalizovaná úzkostná porucha a obsedantne-kompulzívna porucha, kedy sú plne naplnené kritériá pre diagnostiku oboch porúch.

Dôležité je rozoznávať úzkostné poruchy a úzkostné syndrómy. Primárna úzkosť sa môže u dieťaťa prejavovať psychomotorickou instabilitou, imitujúcou hyperkinetickú poruchu. Naopak, pri primárnej hyperkinetickej poruche sa vo veľkom počte prípadov stretávame so symptómami úzkosti a strachu, ktoré vyplývajú z primárnej poruchy.

V príspevku autori predkladajú súbor vlastných poznatkov o spojení hyperkinetických porúch a úzkosti diagnostikovanej na úrovni syndromologickej a nozologickej. V retrospektívnom sledovaní autori analyzovali klinický materiál hospitalizovaných pacientov za obdobie 15 rokov. V tomto období pacienti s ADHD tvorili 25% všetkých hospitalizovaných detí. Mimo frekventne stanovených úzkostných symptómov a syndrómov u detí s ADHD bola úzkostná nozologická komorbidita diagnostikovaná v bezmála 10% prípadov.

 

Kľúčové slová: hyperkinetická porucha (ADHD) - komorbidita – úzkostné symptómy a poruchy

 

Literatúra:

 

1. Biederman J., Monuteaux M.C., Faraone S.V. et al.:Does referral bias impact findings in high-risk offspring for anxiety disorders? A controlled study of high-risk children of non-referred parents with panic disorder / agoraphobia and major depression. Journal of Affective Disorders, Vo. 82, 2, 2004 , pp. 209-216

2. Šuba J., Kopasová S., Hradečná Z., Považan M.: Bipolárna porucha v detstve a adolescencii – epidemiológia, klinický obraz, diferenciálna diagnostika a komorbidita, In: Vavrušová L. a kol.: Bipolárna porucha, Vydavateľstvo Osveta, Martin 2004, str. 51 – 64.

3. Šuba J., Kopasová S., Trebatická J., Hradečná Z., Považan M.: Výskyt, komorbidita a liečba hyperkinetickej poruchy (ADHD) u hospitalizovaných pacientov za 10 ročné obdobie - Zborník prednášok, publikácia, ISBN 80-968685-5-1

 

 

Úzkosť v psychoedukácii rodinných príslušníkov detí trpiacich schizofréniou

Šuba J., Kopasová S., Tomášek I., Dočolomanská D., Böhmer F.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

Schizofrénia so začiatkom v detstve je závažná a často chronická porucha, ktorá trvalo ovplyvňuje kvalitu života detí a ich rodín. Skorá diagnostika a liečba sú potrebné. Komplexná terapia a rehabilitácia je nutnosťou. Rodiny s dieťaťom trpiacim schizofréniou prežívajú extrémnu úzkosť. Psychoedukácia a rodinné intervencie majú možnosť túto úzkosť významne redukovať.

Autori referujú o psychoedukačnom programe pre rodinných príslušníkov detí trpiacich schizofréniou, realizovanom na Klinike detskej psychiatrie v Bratislave. Trojmesačný psychoedukačný program pozostával zo 6-tich kolektívnych stretnutí a rodinnej terapie, realizovanej v prvom polroku 2005. Pilotného projektu sa zúčastnilo 18 rodinných príslušníkov – rodičov, starých rodičov a dospelých súrodencov pacientov s diagnózou schizofrénia alebo akútna prechodná psychotická porucha s príznakmi schizofrénie. Skupinu rodinných príslušníkov viedli dve terapeutické dvojice s psychoterapeutickým výcvikom.

Psychoedukácia bola štruktúrovaná, zameraná na štandardné tématické okruhy ako prejavy schizofrénie, príčiny a výskyt. Dve stretnutia skupiny boli venované farmakoterapii a nežiadúcim účinkov medikácie. Ďalšie stretnutia boli venované riešeniu problémov v rodine a sociálnom okolí pacienta. Zvláštna pozornosť bola venovaná komunikácii a varovným znakom relapsu ochorenia. Edukačné stretnutia boli ukončené diskusiou a individuálnou prácou s rodinou alebo jej príslušníkom. Rodinám a jednotlivcom bola poskytovaná podporná psychoterapia.

Príbuzní pacientov, ktorí absolvovali psychoedukačnú skupinu na Klinike detskej psychiatrie v Bratislave, hodnotili edukačný program kladne a niektorí sa dožadovali jeho opakovania. Rodičia pacientov oceňovali lepšie porozumenie zdravotným problémom ich dieťaťa, zlepšenie komunikácie a vzťahov v rodine. Predbežné výsledky naznačujú, že účasť v psychoedukačných programoch a v rodinnej terapii prispieva k zlepšeniu kvality života detských pacientov a ich rodín.

 

Kľúčové slová: schizofrénia – psychoedukácia a rodinná terapia – prevencia relapsu

 

 

1. Hahlweg K., Dose M.: Schizofrénia, terapeutická príručka, Vydavateľstvo F, Trenčín, 2000, s. 87 – 99

 

2. Motlová L, Dragomirecká E, Španiel F, Šelepová P. Vliv rodinné psychoedukace u schizofrenie na kvalitu života pacientů a jejich příbuzných. Psychiatrie 2002;6(Suppl. 4), s. 46–49.

 

3. Janosiková EH, Daviesová JL. Psychiatrická ošetrovateľská starostlivosť. Martin, Vydavaťeľstvo Osveta , 1999, s.551.

 

4. Príručka pre terapeutov PRELAPSE-Preventing relapse in Schizophrenia, LUNDBECK, 1996, Bratislava, s. 38

 

 

Tourettov syndróm a úzkosť

Böhmer F., Šuba J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

Tourettov syndróm (TS) je najzávažnejšia forma tikovej poruchy s chronickým priebehom, pri ktorej sú, alebo boli prítomné viaceré podoby motorických tikov a jeden alebo viacero vokálnych tikov, ktoré sa nemusia vyskytovať súčasne. Porucha sa objavuje zvyčajne okolo 5. – 7. roku života a zhoršuje sa počas dospievania. Často pretrváva do dospelosti. Vokálne tiky majú viaceré podoby s opakovanými explozívne vyrážanými zvukmi, oddŕhaním, šomraním a prípadne aj s používaním obscénnych slov alebo viet. Niekedy sa pridružuje nutkavé opakovanie pohybov a gest iných ľudí (echopraxia) alebo opakované predvádzanie obscénych gest (kopropraxia). Prevalencia TS je 0,1 - 0,6% u chlapcov a 0,01 - 0,06% u dievčat. U detí a adolescentov je TS často komplikovaný komorbidnou hyperkinetickou poruchou (ADHD, Diagnostický a štatistický manuál americkej psychiatrickej spoločnosti, DSM IV), obsedantne-kompulzívnou poruchou (OCD), alebo inou úzkostnou alebo fóbickou poruchou. Uvedené komorbidné diagnózy sú niekedy hlavným dôvodom pre vyhľadanie odbornej pomoci a nasadenie farmakologickej liečby. Prítomnosť komorbidnej diagózy si vyžaduje iný prístup k liečbe. Ťažkosti spôsobené obsedantne-kompulzívnou poruchou alebo inou úzkostnou poruchou v určitom období môžu prevyšovať problémy, spôsobené tikovou poruchou.

V súbore 31 pacientov hospitalizovaných na Klinike detskej psychiatrie DFNsP v Bratislave počas rokov 1990 - 2004 s diagnózou Tourettov syndróm bol zistený výskyt úzkostných porúch bezmála u 20%. Úzkostné poruchy sa vyskytovali u chlapcov v 15% a u dievčat 40%. Autori sa domnievajú, že získané údaje plne neodrážajú skutočnosť a že reálny výskyt úzkostných porúch je vyšší vzhľadom na nedostatočné diagnostikovanie úzkostných komorbidných porúch.

 

Kľúčové slová: tikové poruchy , Tourettova porucha , komorbidita úzkostné poruchy.

 

Literatúra :

 

1. Kuperman S.: Tic´s and Tourette´s Syndrome in Childhood. Movement Disorder in Childhood, Seminars in Pediatric Neurology, 10, 2003, 1, 35 - 40

2. Bruggeman R, van der Linden C, Buitelaar JK, et al.: Risperidone versus pimozide in Tourette’s disorder: a comparative double-blind parallel group study. J Clin Psychiatry, 62, 2001, 50–56

3. Šuba J., Bogyaiová S., Kopasová S., Hradečná Z., Böhmer F.: Algoritmus liečby komplikovanej a nekomplikovanej OCD v detskom a adolescentnom veku, Psychiatrie, ročník 9, 2005,supplementum 1, str. 52

 

 

 

 

Vzťahy anxióznej a hyperkinetickej symptomatiky v pedopsychiatrii

Ondrejka I., Spitka M.,*, Mažgútová A.

Psychiatrická klinika UK JLF a MFN v Martine

*Psychiatrické oddelenie NsP v Trstenej

 

Súčasné platné klasifikačné systémy (ICD-10, DSM-IV) sú založené na ateoretickom prístupe s behaviorálnymi a operacionálnymi kritériami, negujúce klasické modely psychopatologickej výstavby psychických porúch. Tento princíp umožňuje vytvárať množstvo samostatných nozologických jednotiek bez zohľadňovania jednotlivých vzťahov v symptomatike psychickej poruchy, čo zvádza k často nadmerne diagnostikovanej psychiatrickej polymorbidite. V klinickej praxi je žiadúce rozlišovať primárny a sekundárne syndrómy vrámci jednej psychickej poruchy od skutočnej komorbidity viacerých psychických porúch.

V pedopsychiatrii sú bežné atypické a hraničné obrazy psychických porúch. Týka sa to aj anxióznej a hyperkinetickej symptomatiky, ktoré sa často spolu vyskytujú v klinickom obraze.

Dosiaľ nie je jednota v diferenciácii anxióznych a hyperkinetických porúch pri súčasnom výskyte tejto symptomatiky. Pre podobné behaviorálne prejavy možno chybne diagnostikovať u detí s chronickou úzkostnou poruchou aj hyperkinetickú poruchu, nemožno však podceniť a prehliadnuť prítomnosť hyperkinetickej poruchy u detí s aktuálne prítomnou anxióznou poruchou.

V predloženej práci kladieme dôraz na diferenciálnu diagnostiku anxióznych a hyperkinetických porúch v detstve a adolescencii. Na základe klinického obrazu a dynamiky porúch treba uvažovať o troch možnostiach: 1. primárna anxiózna porucha so sekundárnymi hyperkinetickými symptómami v rámci behaviorálnej dezinhibície pri zvýraznení anxiety, 2. primárna hyperkinetická porucha so sekundárnou anxióznou symptomatikou v zmysle anxióznych reakcií v stresogénnych sociálnych situáciach, 3. komorbidita dvoch samostatných psychických porúch – hyperkinetickej poruchy a anxióznej poruchy.

Uvedená diferenciácia má okrem diagnostického významu aj praktické implikácie pre indikovanie vhodných terapeutických alternatív.

 

 

 

Úzkostné poruchy a médiá

Škodáček I.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Výrazný vplyv médií na jednotlivé vývojové stupne psychiky nedospelých sa odráža v neuroplasticite rôznych neurooanatomických oblastí. Nevhodne štrukturované mediálne produkty bývajú podkladom anxióznych, depresívnych a agresívnych porúch u nedospelých.

Z toho vyplýva zodpovednosť kultúrnych tvorcov s pomocou všetkých dospelých - vrátane odborníkov pre psychiku - za obsah mediálnych produktov presadzujúcich dobro a étos.

 

 

 

Skúsenosti s fenoménom úzkosti ako spoločným menovateľom a podielom pri strese, syndróme CAN a PTSD u postihnutých detí.

Činovský K., Škodáček I.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Autori sa zaoberajú podielom úzkosti pri vzniku funkčných porúch správania u detí a adolescentov. Úzkosť a jej zvýšené prežívanie kladú do súvisu s formujúcim sa typom osobnosti a analyzujú adaptáciu /adjustáciu, akomodáciu a asimiláciu/ na stresujúce podmienky, ktoré úzkosť vyvolávajú. Popisujú odpovede organizmu a osobnosti na stresujúce podmienky syndrómu CAN a traumy. Okrem iných ide o prvotné zvýšené úzkostné vnímanie reality, následný vznik sociálne – patologických javov agresivity. Uvádzajú názory psychoanalytických a behaviorálnych škôl na vznik neurotických porúch. Zaoberajú sa viktimológiou syndrómu CAN pri dg. ADHD, príčinou vzniku panickej poruchy a iných ochorení, kde zohráva úlohu vzniku a následku prežívaná úzkosť.

 

 

 

Postoje rodičov ku liečbe dieťaťa s psychickou poruchou.

Naď M.¹, Ondrejka I.²

Psychiatrické oddelenie UVN, Ružomberok¹

Psychiatrická klinika JLF UK a MFN, Martin²

 

 

V práci sa zameriavame na problematiku postojov, ašpirácií, spolupráce a dôvery rodičov ku liečbe ich detí s psychickými poruchami. Tejto problematike nebola dosiaľ u nás venovaná náležitá pozornosť. Adekvátna spolupráca rodiča v liečbe dieťaťa ovplyvňuje priebeh a v mnohých prípadoch aj prognózu ochorenia dieťaťa. Vypracovali sme 12-položkový dotazník pre rodičov, ktorý môžno uplatniť v mapujúcom prieskume aj individuálnej analýze prípadov. Otázky sú rozdelené do štyroch okruhov: postoje, ašpirácie, spolupráca, dôvera. Dotazník bol odsúhlasený etickou komisiou MFN v Martine. V pilotnom projekte sa zameriavame na položkovú analýzu prvých 11 vyplnených dotazníkov, vrátane zrozumiteľnosti a spôsobu vyhodnocovania. Dotazník sa ukázal byť zrozumiteľný, jeho vyplňovanie časovo akceptovateľné, rodičia mali ochotu spolupracovať. Problémy rodičov pri argumentovaní postojov týkajúcich sa pedopsychiatrickej liečby ich detí poukazujú na labilitu až ambivalenciu ich postojov ku pedopsychiatrickej liečbe. Rodičia taktiež nemajú správne postoje a reálne očakávania v oblasti dĺžky pedopsychiatrickej liečby, preferujú kratšie trvanie liečby, než je potrebné, rozdielne si vysvetľujú pojmy krátkodobá liečba a dlhodobá liečba.

 

Kľúčové slová: Pedopsychiatrická liečba, postoje, ašpirácie, spolupráca, dôvera rodičov.

 

 

Drogová závislosť - príčina alebo cesta k úzkosti ?

Kresánek J., Plačková S., Cagáňová B., Klobušická Z.

Subkatedra dorastového lekárstva SZU, Bratislava

Toxikologické informačné centrum, Bratislava

 

Psychoaktívne látky (PL) sa môžu užívať experimentálne (snaha získať nové zážitky), rekreačne (občasné užívanie pri spoločenských udalostiach), symptomaticky ( ako „samoliečba" na zmiernenie telesných alebo psychických obtiaží), alebo nutkavo v dôsledku silnej túžby pri už vytvorenej drogovej závislosti.

V súčasnosti pozorujeme nárast psychických problémov a diagnostikovateľných

duševných porúch v tejto vekovej kategórii. V adolescentnej psychiatrii v období posledných 15 rokov narastajú poruchy správania a diagnózy, ktorých bázou je zneužívanie psychotropných látok. Výrazne sa zvýšilo zneužívanie marihuany a stimulujúcich látok, tzv. "drog tanečnej scény", pervitínu a extázy. Stúpa počet adolescentov s reaktívnymi stavmi a emocionálními poruchami.

K vyskúšaniu akejkoľvek drogy sa hlásilo 38,5% gymnazistov, kde dominoval alkohol a marihuana. Dôvody, z ktorých (by) študenti siahli po droge boli tiež rozdielne. 50 % by po droge nesiahlo, 10,2 % experimetálne, 14,5 % zo zábavy, iba 4 % vplyv partie, ale až 20 % ako východisko z problémov.

Stavy úzkosti popisovali abúzeri najčastejšie po stimulujúcich PL (kokaín, metamfetamín, DMSA). Po rastlinných drogách má "bad trip" cca 60 % abúzerov. U závislých sa veľmi často vyskytujú úzkostné poruchy, či už v stave akútnej intoxikácie alebo sprevádzajúce abstinenčný syndróm. V klinickom obraze dominuje náhle vzniknutý strach, palpitácie a niekedy bolesť na hrudníku, pocity nedostatku vzduchu alebo dusenia, pocity nereálnosti (derealizácia) a zmeneného vnímania seba (depersonalizácia). Častý je strach zo smrti, zo straty sebaovládania. Pokusy o suicídium nie sú zriedkavé. Neraz sa nedá oddiferencovať čo bolo prv úzkost, či vzniknutá drogová závislost bola cestou k úzkosti.

 

 

 

Žiadúca zmena správania u 9 ročného chlapca-kognitívne-behaviorálna psychoterapia

(kazustika)

Ignjatovićová D., Ignjatović M.

Psychiatrické ambulancie, Psychomed Svätosávsky, Banská Bystrica

 

 

Detská a dorastová psychiatria tvorí osobitnú a veľmi významnú kapitolu psychiatrie.

V detskom veku je najdôležitejšie, ale aj najťažšie stanovenie diagnózy, na základe ktorej sa odvíja ďalší terapeutický postup.Veľmi dôležité je zvážiť použitie psychofarmák a správne ich indikovať.

Z hľadiska psychoterapie sa javí ako jedna z najvhodnejších kognitívne-behaviorálna psychoterapia /Höschl, 2004/,v ktorej sa podľa Praška kognitívne-behaviorálny psychoterapeut snaží analyzovať maladaptívne vzorce hodnotenia a chovania, vysvetliť, ako tieto vzorce vznikli, čo ich udržuje a v priebehu terapie ich pomôcť pacientovi zmeniť na adaptívnejšie stratégie/Höschl, 2004, Starková, 2003/.

Správanie sa a konanie má vždy význam v kontexte vzťahov /Höschl, 2004/, dôležitá je systemická rodinná terapia, lebo tak, ako je dôležité dosiahnuť zmenu v správaní dieťaťa, treba, aby aj rodič, prípadne učiteľ-pedagóg, tréner, prehodnotil svoj pohľad na " neposlušné" dieťa. /

 

 

Kazuistika

Anamnestické údaje:

1.Rodinná anamnéza- 9 ročný chlapec, bez patologickej perinatálnej anamnézy, pôrod v termíne, sectio caesarea pre predčasný odtok plodovej vody, pôrod bez komplikácií, Appgar skóre 10/10. Psychomotorický vývoj v norme.Rodina úpná, mladšia sestra.

Hyperaktivita-diferenciálno diagnosticky- v rámci ADHD? prípadne v rámci temperamentu?

2.Osobná ananéza- v predškolskom veku trpel častejšie angínami, zápalmi horných dýchacích ciest, zápal stredného ucha.Operácie:0,úrazy:0, zlomeniny:0, bezvedomie:0, otras mozgu:0, alergiu na lieky ani potraviny: nemá.

3.Sociálna anamnéza-žiak tretej triedy základnej školy, problémy v škole, lebo vyrušuje, rýchlo spraví prácu, potom nemá čo robiť,nestojí rovno cez prestávku na začiatku hodiny, "šomre", keď má niečo spraviť.

Známky: 1 a 2.

Záujmy: šport, futbal, hokej, lyžovanie, plávanie, ktoré robí aj aktívne.

Povaha: temperamentný, sebapresadzujúci, vyžadujúci pochvaly a uznanie, náročný, dôsledný, praktický.

Liečba:

Na prvom sedení sme si stanovili, čo chlapec pokladá za hlavný problém, týkajúci sa školy, prípadne doma.

A/ Definícia problémového správania podľa chlapca :" Šomrem počas vyučovania , keď sa nudím... Nestojím rovno na začiatku hodiny...Šomrem, keď mám niečo urobiť... Šomrem, keď sa mám ráno obliecť..."

 

B/ Definícia problémového správania podľa dospelých /matka a učiteľka/ sa zhodovali s tým, čo napísal chlapec.

 

C/ Previedli sme behaviorálnu analýzu.

 

D/ Stanovili sme si spolu s chlapcom, matkou a učiteľkou ciele terapie s tým, že budeme počas troch mesiacov zaznamenávať červené/dobré/ a čierne /zlé/ body do záznamového hárku a to pani učiteľkou počas vyučovania a doma rodičom-matkou, pričom matka bude pravidelne chodiť o 13.30 hodine do školy, aby prebrali problémové čierne body.

 

E/ Uzatvorili sme dohodu s odmenou všetkých zúčastnených strán:

 

odmenu si stanovil chlapec: vrtulník na diaľkové ovládanie ,odmena pre pani učiteľku-tiež si ju stanovila sama-čokoláda Merci a odmena pre mamu-nový make-up.

 

F/ Záznamový hárok aj graf tvoria súčasť tejto kazuistiky.

 

Hodnotenie:

sme urobili po troch mesiacoch -chlapec hodnotil ciele ako jasné, zrozumiteľné a splnené. Pani učiteľka zaznamenala zmenu v správaní chlapca, pričom ale došlo aj ku zmene pohľadu na jeho správanie, zvýšenie odmeňovania, vyzdvihnutie dobrých vlastností chlapca. Matka konštatovala zlepšenie správania chlapca, ale aj zmenu svojho postoja ku nemu.

Odmeny boli zrealizované.

Zhodnotenie terapeutom: Išlo o trojmesačnú liečbu 9 ročného chlapca, len psychoterapeutickým spôsobom, ktorý sme v tomto prípade pokladali za najprijateľnejší. Veľmi dôležitá bola analýza problémového správania chlapca, edukácia rodičov, ako aj pani učiteľky a tiež vytvorenie dobrého terapeutického vzťahu, ktorý je základom pre ďalší postup.

V katamnestickom hodnotení po šiestom a dvanástom mesiaci pretrváva želateľné správanie v škole a doma.

 

 

Literatúra:

 

1. Höschl C.,Libiger J., Švestka J.: Psychiatrie, Druhé, doplnené a opravené vydání 2004; 843: 670-681, 783

2. Kaličanin P.: Psihijatrija.Etiopatogeneza.2002.479

3. Možný P. ,Praško J.: Kognitívne-behaviorální terapie. Úvod do teorie a praxe.1999;300:57,70-170

4. StárkováL.: Kognitívne-behaviorální terapie. Praktické užití v ambulanci pedopsychiatra. II.část.Obsedantne-kompulzívní porucha. Psychiatrie pro praxi 2003,17-19

 

 

Panická porucha v detskom veku

Trebatická J.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Panická porucha (PD) sa do 80.rokov 19.st. považovala iba za ochorenie dospelého veku. Až v tomto období sa začali objavovať práce vytvorené na základe retrospektívnych informácií od dospelých pacientov s panickou poruchou. Doteraz bolo uverejnené množstvo prác, ktoré potvrdzujú výskyt panickej poruchy aj v detskom veku.

Panická porucha v detskom veku sa diagnostikuje rovnakými kritériami ako v dospelom veku podľa MKCH –10. Je charakterizovaná opakovanými záchvatmi masívnej úzkosti, ktorá je náhla a nepredvídateľná. Záchvaty sú sprevádzané radou somatických príznakov ako sú búšenie srdca, bolesti na hrudníku, pocity dusenia, závraty, návaly tepla, pocity tŕpnutia. V úzkostných myšlienkách sa objavuje strach zo smrti, strach zo zošalenia, pocity neskutočnosti. Trvanie záchvatu je väčšinou krátkodobé (od 5-30 min.). Výskyt panickej poruchy v detskom veku je rôzny podľa jednotlivých autorov, v rozpätí 1.6-5.4% v prospech žien (Malá, 2000). Podobne ako u dospelých pacientov bola popísaná tendencia panickej poruchy k dlhodobému priebehu a invalidizácii pacienta (Goetz, Hrdlička, 2004). Na rozdiel od dospelých pacientov existujú v detskej populácii isté špecifiká. Jedná sa o rizikové faktory v detskom veku, ktorých prítomnosť zvyšuje riziko vzniku panickej poruchy a iných úzkostných porúch, ako aj ich chronifikovaný priebeh až do dospelosti. V detskom veku je sťažená diagnostika panickej poruchy z ohľadu na horšiu schopnosť dieťaťa vyjadriť a popísať jednotlivé symptómy PD. Diagnostiku PD môžu prekrývať časté komorbidity aj z okruhu iných úzkostných porúch. Nezanedbateľným špecifikom je liečba PD u detí. Existuje menšia možnosť výberu antidepresív ohľadom na ich nežiadúce účinky, najmä u tricyklických antidepresív. Preto prvou voľbou liečby ostávajú antidepresíva z radu SSRI, ktorých schválené používanie v detskom veku je iba u 2 preparátov. Nevyhnutnou súčasťou liečby je psychoterapia a spolupráca s rodičmi.

Vzhľadom na závažnosť symptómov PD, ktoré ovplyvňujú fyziologický vývin dieťaťa a jej ťažšiu rozpoznateľnosť, je potrebné myslieť na diagnózu PD aj v detskom veku. Z rôznych literárnych zdrojov vyplýva, že s diagnózou PD sa stretávajú aj pediatri a neurológia. Preto je potrebná vzájomná edukovanosť a prepojenosť odborníkov pre kvalitnejšiu diagnostiku a liečbu PD.

 

Kľúčové slová: panická porucha – diagnostika – detský vek

 

 

 

Keď rodičia milujú priveľmi

Rosenbergerová T.

Pedopsychiatrická ambulancia, Košice

 

Autorka prezentuje kazuistiky detí s bremenom úzkostnej výchovy, spejúcej k ich narušenému a poruchovému osobnostnému vývinu . Poukazuje na rodičovskú insuficienciu pri nezrelosti rodiča, jeho zlýhaní v partnerských vyťahoch a neschopnosti separácie. Predkladá kazuistiku Jakuba s OCD, Samuela s ADHD a Petra s úzkostnou poruchou.

 

 

 

Vybrané osobnostné a rodinné charakteristiky pacientov s nešpecifickými zápalovými ochoreniami čreva

Hlobilová, K., Heretik, A. Kovács, L.

2. detská klinika DFNsP a LFUK Bratislava,

Katedra psychológie FF UK Bratislava

 

Cieľ práce: Aktuálne prebiehajúci výskum, si kladie za cieľ zistiť, aké charakteristiky sú typické pre osobnosť a rodinné prostredie adolescentného pacienta s nešpecifickým zápalovým ochorením čreva.

 

Pacienti a metódy: Autori vyšetria 60 adolescentov s nešpecifickými zápalovými ochoreniami čreva (30 s Crohnovou chorobou a 30 s ulceróznou kolitídou) a 30 zdravých adolescentov ako kontrolnú skupinu. Vyšetrovací protokol pozostáva z projektívnych (ROR, projektívna kresba postavy a rodiny), dotazníkových (SCL-90, dotazník na zisťovanie spôsobov výchovy v rodine a dotazník kvality života) a klinických metód (anamnestický rozhovor a štúdium lekárskej dokumentácie).

 

Výsledky a záver: Vzhľadom na počiatočnú fázu, v ktorej sa výskum aktuálne nachádza, nemáme ešte k dispozícii konečné výsledky. Špecifickosť problematiky psychosomatiky adolescentného veku ako aj použitého vyšetrovacieho protokolu však chceme dokumentovať na kazuistike jedného z doteraz vyšetrených pacientov.

 

 

 

Úzkosť ako symptóm u štrukturujúcej sa borderline osobnosti

(kazuistika 15-ročnej pacientky)

Bogyaiová S.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Anxieta je normálnou emocionálnou, kognitívnou a behaviorálnou reakciou na podnety z vonkajšieho a vnútorného prostredia. Pri určitej intenzite sa však môže stať závažným symptómom, ktorý významne znižuje kvalitu života pacienta a vyžaduje liečbu. Diagnostika musí byť založená nielen na manifestovanej symptomatike, ale aj na štruktúre osobnosti /anxiozita ako osobnostná črta/ a psychodynamických faktorech /obranné mechanizmy/. Terapia by mala byť komplexná - psychofarmakologická a psychoterapeutická, ktorá má potenciál ovplyvniť anxietu na rôznych úrovniach prežívania.

Kazuistika prezentuje 15-ročnú pacientku, ktorá bola opakovane hospitalizovaná na Klinike detskej psychiatrie po suicidálnom pokuse. V kazuistike poukazujeme na súvislosť vysokej anxiety a depresívnej symptomatiky s následným suicidálnym konaním u borderline štrukturujúcej sa osobnosti. Predkladáme úvahu o podiele záťažovej rodinnej peristázy, popisujeme klinický obraz a použité liečebné stratégie.

 

Kľúčové slová: anxieta a depresia - suicidálna aktivita - borderline osobnostná štrukturácia.

 

 

 

Úzkosť a výtvarný prejav detského pacienta.

Tomášek I., Hinštová A.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Snahu problematických obsahov nevedomia dostať sa na vedomú úroveň sprevádza úzkosť. Subjektívne ju prežívame nepríjemne, ako stav, ktorému sa snažíme vyhnúť. Podľa psychodynamických teórií to robíme spôsobmi, ktoré sú nám vývinovo dostupné. Od jednoduchého rozštepu po schopnosť vytesniť problematický obsah existuje široká škála spôsobov, ktoré pri narábaní s prežívanou úzkosťou používame a ktoré sa objavujú aj v našom výtvarnom prejave. Často vo viac alebo menej zjavnej alebo symbolickej podobe.

Autori analyzujú a interpretujú výtvarné prejavy detských pacientov s úzkostnou symptomatikou na predkladaných výtvarných prácach formou mikrokazuistík.

 

Kľúčové slová: psychodynanická teória – psychoterapia- výtvarný prejav detí

 

 

 

Úzkosť imponujúca ako špecifická porucha učenia

Buranová I., Dočolomanská D.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

Úzkosť, ako jeden z najnešpecifickejších symptómov, môže sprevádzať rôzne pruchy. U niektorých pacientov sa neprejavuje v zjavnej podobe a do popredia vystupujú reakcie ako poruchy správania, ťažkosti v učení, dekoncentrácia. Ponúkame kazuistiku chlapca, u ktorého dominantným problémom boli ťažkosti v edukácii imponujúce ako špecifické poruchy učenia, tie však boli vyšetrením vylúčené. Hlavný symptóm - úzkosť sa v masívnej podobe viazal na oblasť učenia, čo korešpondovalo s nastavením rodiny chlapca.

 

 

 

Kresebné projektívne metodiky v práci s úzkostným pacientom

Šimková M., Dočolomanská D.

Klinika detskej psychiatrie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Sprievodným javom úzkosti býva často sociálna inhibícia, vyhýbavé správanie, neochota alebo strach verbálne rozoberať anxiózne prežívanie. Určitou úľavou pri práci s dieťaťom môže byť pre neho použitie výtvarných projektívnych techník, ktoré sa uplatňujú v diagnostike aj terapii a pozitívne pôsobia na vytvorenie terapeutického vzťahu, pomáhajú v abreakcii, skonkrétňujú a umožňujú uchopiť nejasne prežívané obsahy úzkostí.

 

 

Pohľad psychológa z Kliniky detskej neurológie na tenznú cefaleu

Ginzeriová M.

Klinika detskej neurológie DFNsP a LFUK, Bratislava

 

 

Tenzná cefalea je multifaktoriálne podmienené psychosomatické ochorenie s významou psychosociálnou zložkou.

U pacientov je častý výskyt úzkostnosti, nižšej frustračnej tolerancie, nezrelých adaptačných mechanizmov osobnosti alebo neurotický vývin osobnosti (79% v našej skupine pacientov).

U časti detí sa dá nájsť pravdepodobný spúšťací psychosociálny faktor, najčastejšie emočný stres – v škole alebo v rodine, ako aj ambicióznosť a perfekcionizmus ( 53% v našej skupine pacientov).

U časti detí sa vyskytujú dlhodobé, intenzívne problémy v škole spôsobené kognívnymi deficitmi - organicitou (37%), špecifickými poruchami učenia, ADHD a ADD, enurézou a enkoprézou, porucha pozornosti .

U časti detí sa vyskytuje somatická komorbidita v predchorobí: úraz hlavy, pozit. perinatálna anamnéza, DMO, epileptický záchvat, bolesti chrbtice, migréna, chronická tonzilitída, M. Hashimoto, tachykardie v kľude. (53% v našej skupine pacientov)

U inej časti detí sa dá predpokladať sčítavanie vplyvu „drobnejších“ stresujúcich faktorov na podklade zvýšenej vulnerability nervového systému (53% z našej skupiny pacientov malo známky zvýšenej neuromuskulárnej dráždivosti).