Ústav patologickej fyziológie LF UK

História Ústavu patologickej fyziológie LF UK

M. Bernadič

V roku 2009 si pripomíname 90. výročie založenia Univerzity Komenského v Bratislave i jej prvej a zakladajúcej Lekárskej fakulty. Začiatky pôsobenia LF v novej Československej republike neboli jednoduché. Prvým rektorom univerzity sa stal lekár prof. Hynek, ktorý bol súčasne prvým prednostom Internej kliniky LF UK. Prvým dekanom Lekárskej fakulty bol prof. MUDr. Gustáv Műller, prednosta Kliniky pôrodníctva a gynekológie. Vznik univerzity, ktorá bola pripravená vychovávať  vysokoškolsky vzdelaných odborníkov v štátnom jazyku, mal zásadný význam pre nový československý štát, osobitne pre Slovensko. Na LF sa začali zapisovať najmä slovenskí a českí študenti vyšších – klinických ročníkov medicíny, ktorí dovtedy študovali v zahraničí. Od roku 1920 sa fakulta stala aj bázou pre postgraduálne vzdelávanie (doškoľovacie kurzy pre praktických lekárov).

Lekárska fakulta sa začala budovať od klinických ročníkov a opierala sa o fungujúcu klinickú bázu v nemocniciach. Z teoretických pracovísk vznikali ako prvé tie, ktoré súviseli s klinickou výučbou. Lekárska fakulta a jej profesori zohrali významnú úlohu nielen pri vzniku Univerzity Komenského, prvej univerzity na Slovensku, ale neskôr aj ďalších dvoch slovenských lekárskych fakúlt (JLF UK v Martine a LF UPJŠ v Košiciach), Slovenskej akadémie vied 
a aj Farmaceutickej a Prírodovedeckej fakulty UK.

Medzi prvými ústavmi vznikol už pri založení fakulty v roku 1919 Ústav pre všeobecnú a experimentálnu patológiu. Cieľom bolo začať predklinickú prípravu študentov. Sylabus teoretickej prípravy v tom čase mohol najlepšie pripraviť práve internista - prvým prednostom sa preto stal prof. MUDr. Miloš Netoušek, ktorý viedol ústav v rokoch 1921-26. Prof. Netoušek prišiel z Prahy od profesora Syllabu. Venoval sa najmä hematológii. Bol členom viacerých medzinárodných spoločností – napr. hematologickej (Francúzsko),  gastroenetrologickej (Belgicko) a internistickej (Bulharsko). Založil školu, z ktorej vyšli významní profesori a internisti (Šimer, Dérer, Henzel, Siťaj, Nosáľ, Aich, Fleischer atď.).

Po jeho odchode na propedeutickú kliniku bol v školskom roku 1926/27 z Brna pozvaný za prednostu ústavu prof. MUDr. Jan Lukeš. Na ústave pôsobil iba rok, pretože od šk. roku 1927/28 prevzal vedenie Ústavu patologickej anatómie, histológie a bakteriológie LF UK.  Venoval sa problematike tuberkulózy. Má priznaný svetový objav pôvodcu Stuttgartskej choroby psov (Spirochaeta melanogenes canum Lukes). Z jeho školy vyšli akad. Mucha, profesori Šubík, Nyullassy, Kabina a ďalší.

Po odchode prof. Lukeša všeobecnú a experimentálnu patológiu ako suplent prednášal prof. MUDr. Jan Kabelík. Až v ďalšom šk. roku 1928/29 získal Ústav pre všeobecnú a experimentálnu patológiu LF stáleho prednostu doc. MUDr. Iva Mačelu, ktorý do Bratislavy prišiel z Karlovej univerzity v Prahe. Riadnym profesorom všeobecnej a experimentálnej patológie sa stal v októbri 1933. Ústav mal stále iba jedno asistentské miesto a nevhodné priestory. Hoci sa prof. Mačela pokúšal na ústave rozvinúť výskum v oblasti endokrinológie, nedokázal prekonať nevhodné priestorové, prístrojové a tiež personálne podmienky a na ústave rozvinúť výskumnú činnosť. Svoje pôsobenie na ústave ukončil v roku 1938.

V šk. roku 1938/39 bol prednostom ústavu prof. MUDr. František Šimer, ktorý však už v tom istom akademickom roku musel odísť do Plzne. Za tento krátky čas napísal tri kapitoly z patologickej fyziológie formou troch samostatných skrípt v celkovom rozsahu 429 strán. Prvé skriptá venoval problematike trávenia, druhé otázkam metabolizmu a tretie zameral na patofyziológiu obličiek. Jeho odchod bol v kontexte vojnových udalostí, ale z osobných rozhovorov s jeho súčasníkmi je zrejmé, že prof. Šimer odišiel z vlastného presvedčenia („Když  vlast volá, musím poslechnout!“).
Prof. Šimer prednášal krásnou slovenčinou, spolupracoval s prof. Dérerom, mohol napriek politickým udalostiam ostať na fakulte. Jeho rozhodnutie bolo osudové. Na protest proti jeho odchodu z univerzity opustil univerzitu aj prof. Dérer. Prof. Šimer úzko spolupracoval s prof. Jurajom Antalom, prednostom Fyziologického ústavu, ktorý bol na prechodné obdobie po odchode prof. Šimera poverený aj vedením Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu až do vymenovania nového prednostu doc. Bárdoša. Prof. Šimer bol popravený dva dni pred koncom 2. svetovej vojny v Terezíne...

Od šk. roku 1939/40 viedol ústav doc. MUDr. Gejza Bárdoš, ktorý habilitoval v roku 1940 a profesorom všeobecnej a experimentálnej patológie sa stal  v roku 1954. Až prof. Bárdošovi sa podarilo dobudovať ústav po personálnej, priestorovej i prístrojovej stránke a priviesť ho na vysokú úroveň po stránke pedagogickej i výskumnej. Začali sa robiť do tých čias neexistujúce praktické cvičenia a ústav zabezpečil aj vydanie vhodných učebných textov. Prof. Bárdoš usmernil vedeckú činnosť na problematiku alkaptonúrie, hypofýzového nanizmu, strumy,  vplyvu kobaltu na krvotvorbu a tiež fyziologického zväčšenia srdca. Výskumné témy súviseli s klinickou praxou, prof. Bárdoš úzko spolupracoval s akad. Dérerom a sám vykonával internistickú klinickú prax. Pracoval aj ako hlavný redaktor Bratislavských lekárskych listov, ktoré povzniesol na vysokú vedeckú úroveň. Prof. Bárdoš sa stal uznávanou pedagogickou i vedeckou osobnosťou. Medzinárodného ocenenia sa mu dostalo prijatím za člena Societé internationale de gastroenterologie v Bruseli.

Po náhlej smrti profesora Bárdoša v roku 1961 vedenie Katedry experimentálnej patológie LF prevzal jeho žiak doc. MUDr. Ervín Barta, CSc., ktorý sa v roku 1967 stal mimoriadnym profesorom.  Katedru viedol v rokoch 1961-70. Prof. Barta orientoval vedecko-výskumnú činnosť na katedre na problematiku objemovo preťaženého srdca a možnosti jeho experimentálneho sledovania. V roku 1964 sa Katedra experimentálnej patológie premenovala na Katedru patologickej fyziológie. V roku 1961 vzniklo pri ústave Oddelenie klinickej patofyziológie, ktoré sa venovalo problematike vývinových zmien dospievajúceho organizmu, problematike kardiorespiračného a endokrinného systému. Funkciu vedúceho Oddelenia postupne zastávali doc. Nikš, prof. Hulín a doc. Bernadič.

 V rokoch 1971-79 vo funkcii vedúceho katedry pôsobil doc. MUDr. Milan Nikš, CSc. V tomto období učitelia katedry pripravili vydanie viacerých učebných textov k praktickým  cvičeniam z  patologickej fyziológie, učebných textov zo špeciálnej patologickej fyziológie a elektrokardiografie. Toto úsilie o skvalitnenie pedagogickej práce vyústilo do vydania učebnice M. Nikš, I. Hulín: Špeciálna patologická fyziológia (1980). Doc. Nikš sa významným spôsobom zapísal do histórie LF UK aj ako editor a redaktor Bratislavských lekárskych listov, čím nadviazal na prácu prof. Bárdoša.

 V roku 1979 sa vedúcim katedry stal prof. MUDr. Atanáz Fízeľ, DrSc. (1979-1990).  Výskumnú činnosť sústredil na oblasť kardiológie, pričom vznikli tri samostatné výskumné tímy, ktoré sa vzájomne dopĺňali. Skupina vedená prof. Fízeľom sledovala morfologické, metabolické a funkčné zmeny myokardu v priebehu adaptácie srdca na zvýšené pracovné zaťaženie. Osobitná pozornosť sa venovala vzťahu hypertrofie myokardu k zlyhaniu srdca. Skupina vedená prof. Zlatošom sa orientovala na výskum dynamiky vývoja metabolizmu myokardu a zmien mitotickej aktivity kardiomyocytov cicavcov vo včasnom postnatálnom období. Skupina vedená prof. Hulínom riešila otázky longitudinálneho sledovania funkcií kardiovaskulárneho systému dospievajúceho organizmu (TK, ekg, vkg, mapovanie) a endokrinného systému v závislosti od vývinových zmien. V tejto súvislosti vzniklo viac originálnych experimentálnych metodík s praktickým využitím v diagnostickej praxi.

V roku 1990 sa Katedra patologickej fyziológie premenovala na Ústav patologickej fyziológie a jeho prednostom sa stal prof. MUDr. Ivan Hulín, DrSc. (1990-2006).  Prof. Hulín dokázal vytvoriť podmienky pre vedecko-výskumnú činnosť. Výskum zlyhania srdca orientoval na možnosti jeho farmakologickej prevencie. Študovali sa účinky inhibície konvertujúceho enzýmu a nové spôsoby modifikácie fenotypu hemodynamicky preťaženého srdca. Zaviedli sa nové experimentálne modely (hypertrofia spôsobená inhibíciou NO-syntázy) a nové metodiky (telemetrické snímanie biopotenciálov, Holter-monitoring, meranie stupňa kontrakcie a relaxácie ciev). V rámci grantového projektu “Infarkt myokardu - klinické a experimentálne sledovanie metabolických, elektrických a funkčných zmien srdca pri akútnej ischémii myokardu”  vznikol nový model infarktu myokardu intrakoronárnou aplikáciou endotelínu 1. Nové metodiky viedli k odhaleniu markerov fatálnej arytmie, stratifikácii pacientov s ischemickou chorobou srdca a určeniu kandidátov náhlej smrti. Vyvinula sa metóda analýzy na detekciu vysokofrekvenčných zložiek biopotenciálov s využitím rýchlej Fourierovej transformácie, vypracovala sa metodika povrchového izochrónneho mapovania a zdokonalila sa analýza povrchových izopotenciálových a izointegrálových máp srdca. Perspektívna je problematika včasnej identifikácie markerov potenciálnej kardiotoxicity cytostatík použitých pri úspešnom liečení detských onkologických pacientov. Využíva sa originálny metodický prístup sledovania zmien frekvenčných charakteristík ekg-signálu v rámci vysokorozlišovacej elektrokardiografie s využitím fast-Fourierovej a Wiegnerovej analýzy. Sľubné je štúdium elektrogastrografických zmien u novorodencov, ktoré sa rozvíja v spolupráci so zahraničným pracoviskom.

Profesorský zbor ústavu sa rozšíril o profesorov F. Šimka a M. Turčániho. Výučbu patologickej fyziológie významne ovplyvnila skutočnosť, že sa v kontexte nových zákonov EÚ muselo na praktických cvičeniach upustiť od modelovania chorôb a patologických stavov na experimentálnych zvieratách. Medici stratili veľa príležitostí naučiť a osvojiť si praktické zručnosti nevyhnutné pre klinickú prax. Na ústave sa výučba doplnila  videofilmami znázorňujúcimi celý proces prípravy modelu a vývin a priebeh jednotlivých patologických stavov. Vhodným doplnkom je aj satelitné vysielanie EuroTransMed. Videozáznamy sa pravidelne využívajú  na praktických cvičeniach a seminároch. V súčasnosti má ústav k dispozícii 16 videofilmov vlastnej produkcie a 80 videozáznamov z vysielaní programov EuroTransMed.

Prof. Hulín sa po prinavrátení Bratislavských lekárskych listov zo SAV v roku 1993 stal ich šéfredaktorom, doc. Bernadič odborným redaktorom. Tento najstarší vedecký lekársky časopis na Slovensku sa postupne transformoval na medzinárodný časopis, plne akceptovaný vo svetových informačných systémoch (Medline, PubMed, Scopus, SCI). Citácie prác sú od r. 2007 evidované v SCI. Prof. Hulín vytvoril aj edíciu učebných textov a učebníc patologickej fyziológie, ktoré sú prepojené na internú medicínu a chirurgiu a pokrávajú nielen potrebu medikov, ale sú aj súčasťou postgraduálneho vzdelávania lekárov. V akad. roku 2009/2010 vyšlo už 7. doplnené a prepracované vydanie Patofyziológie. Anglická verzia (Hulín et al.: Pathophysiology) vyšla v r. 1997. Táto edícia nadväzuje na dlhoročnú tradíciu spolupráce patofyziológov a internistov, ktorú založil už prof. Netoušek (internista), pokračoval v nej prof. Bárdoš (spolupráca s akad. Dérerom) a prof. Hulín (spolupráca s prof. Ondrejičkom, prof. Ďurišom a ďalšími). Dielom, ktoré vychádza z tejto spolupráce, sú napr. Princípy internej medicíny (I. Ďuriš, I. Hulín, M. Bernadič) a rodiace sa dielo Princípy chirurgie. Pre praktické cvičenia pripravuje dr. Holzerová opakovane Modely chorôb v patofyziológii, ktoré sa využívajú pri praktickej výučbe, v tomto roku obsahuje vydanie aj DVD s výučbovými filmami.

V období 2007-2015 bol prednostom ústavu Prof. MUDr. Marián Bernadič, CSc., ktorý bol od roku 1990 zástupcom prednostu.

Od roku 2016 je prednostom ústavu Prof. MUDr. Fedor Šimko, CSc.

Vo všetkých oblastiach ústav pokračuje v nastúpenej ceste. Patrí k pracoviskám, ktoré majú najvyšší počet doktorandov, diplomantov a študentov ŠVOČ. Na pracovisku sa riešia grantové úlohy s celkovo najvyšším podielom dotácie na fakulte. Ústav vykazuje opakovane najvyšší počet karentovaných publikácií a SCI citácií za posledné roky na fakulte. Pracovisko má veľký počet mladých perspektívnych pracovníkov, napĺňa moderné trendy rozvoja vedeckého výskumu, ktoré prekračujú rámec fakulty a univerzity.

Vedecko-výskumná činnosť sa sústreďuje na niekoľko základných okruhov. Cieľom projektu „Modifikácia hypertrofie a zlyhania srdca pri NO-(nitric oxide)– deficitnej  hypertenzii pomocou melatonínu“ (prof. Šimko) je zistiť účinok hormónu pineálnej žľazy melatonínu na hemodynamicky preťažené a zlyhávajúce srdce pri NO-deficitnej hypertenzii. Potenciálny protektívny efekt melatonínu  pri NO-deficitnej hypertenzii by mohol prispieť nielen k objasneniu mechanizmu protektívnych účinkov melatonínu, ale aj k využitiu melatonínu  v liečbe hypertenzie, hypertrofie ľavej komory, ale aj chronického srdcového zlyhania. 

Veľa sa očakáva od monitorovania účasti centrálneho nervového systému v modulácii tumorigenézy (neurobiologický princíp) (prof. Hulín, doc. Mravec). Ide o nový smer štúdia etiopatogenézy nádorových ochorení s cieľom objasniť vzťahy medzi vznikom a progresiou nádorového ochorenia a činnosťou nervového systému. Experimentálne zameranie projektu „Stimulácia nervus vagus ako nový postup pri prevencii ischemicko-reperfúzneho poškodenia transplantovaných orgánov“ má charakter predklinického výskumu s perspektívou klinickej aplikácie. Pokračuje štúdium problematiky patogenézy diabetickej kardiomyopatie a hepatopatie u experimentálnych zvierat so streptozotocínovým diabetom vyvolaným v neonatálnom období (prof. Zlatoš).

K riešeniu aktuálnych vedecko-výskumných otázok prispievajú aj projekty doc. Mladosievičovej – napr. „Dlhodobé komplikácie u onkologických pacientov liečených v období detstva a adolescencie – nový multidisciplinárny problém“ a „Biochemické markery toxicity cytostatík“.

V súčasnosti sa rozvoj výskumnej činnosti viaže na vytvorenie novej metodologickej geneticko-molekulárnej bázy. Genetika vstupuje zásadným spôsobom do poznania etiopatogenézy, možností diagnostiky, terapie i prevencie mnohých ochorení. Vybudovanie materiálno-technickej základne pre tento prístup už prekračuje možnosti jedného ústavu. Preto za mimoriadne významný krok považujeme projekt samostatného Ústavu molekulárnej biomedicíny, ktoré by sa malo stať súčasťou vedecko-výskumnej a pedagogickej základne LF UK.

Na ústave je sústredená aj edičná činnosť. Sídli tu redakcia Bratislavských lekárskych listov a Redakcia pre vydávanie učebníc a monografií, kde sa redakčne pripravili mnohé významné diela ako napr. Princípy internej medicíny, Princípy chirurgie, Všeobecná virológia a Špeciálna virológia, Choroby ciev, Spinal surgery, Neskoré komplikácie po liečbe nádorov v detskom veku. Významná je spoluúčasť pracovníkov ústavu na tvorbe encyklopedických diel (napr. Pyramída, Encyklopédia Beliana, Slovakia and Slovaks a iné).

Pre komplexný pohľad na ústav by bolo potrebné vymenovať mnoho ďalších aktivít, projektov, akademických funkcií, ocenení a mimoriadnych ľudských osudov, ktoré sa s Ústavom patologickej fyziológie spájajú.          

Hlásime sa k 90-ročnej histórii a tradícii našej alma mater, ktorej poslanie chceme naďalej napĺňať a rozvíjať.

Pri Ústave patologickej fyziológie vznikli aj špecializované pracoviská, resp. laboratóriá. Od r. 1961 funguje Oddelenie klinickej patofyziológie ako integrálna súčasť Ústavu. Do februára 1979 bol jeho vedúcim doc. MUDr. Milan Nikš, CSc. Po ňom sa vedúcim oddelenia stal prof. MUDr. Ivan Hulín, DrSc. Od januára 1999 do r. 2008 viedol oddelenie doc. MUDr. Marián Bernadič, CSc., potom opäť prof. I. Hulín a od roku 2012 vedie oddelenie doc. MUDr. Beata Mladosievičová, CSc.

Pracovníci oddelenia sa venovali štúdiu vývinu mladej generácie tak zo somatického hľadiska, ako aj z hľadiska funkčnej zdatnosti. Ťažiskom ich práce boli longitudinálne sledovania vývinových zmien kardiorespiračného a endokrinného systému v prepubertálnom období a počas puberty. Po metodickej stránke sa orientovali na využitie elektrokardiografie a vektorkardiografie. Za mnohé cenné výsledky z 10 výskumných úloh bola kolektívu pracovníkov udelená Hálkova cena. V súčasnosti pokračuje výskum v oblasti včasnej identifikácie markerov potenciálnej kardiotoxicity antracyklínových a neantracyklínových cytostatík použitých pri úspešnom liečení detských onkologických pacientov (doc. Mladosievičová). Osobitná pozornosť sa venuje monitorovaniu účasti centrálneho nervového systému v modulácii tumorigenézy (neurobiologický princíp) (prof. Hulín, doc. Mravec). Ide 
o nový smer štúdia etiopatogenézy nádorových ochorení s cieľom objasniť vzťahy medzi vznikom a progresiou nádorového ochorenia a činnosťou nervového systému.

V roku 2009 vzniklo pri ústave ďalšie samostatné vedecko-výskumné pracovisko Ústav molekulárnej biomedicíny LF UK, ktorého vedúcim sa stal pracovník ÚPF 
MUDr. Ing. Bc. P. Celec, PhD. Výskumná aktivita pracoviska sa orientuje na úlohy „Protizápalová a antioxidačná génová terapia Crohnovej choroby u potkanov“, „Inhibícia angiogenézy aplikáciou baktériami sprostredkovanej RNA interferencie“ a „Antioxidačná génová terapia pri preventívnej liečbe ischemickej choroby srdca“.

Na ústave od jeho vzniku bolo vychovaných 8 profesorov, 14 docentov, 3 doktori vied, 38 pracovníkov obhájilo titul CSc. alebo PhD.

Profesori:  Mačela, Bárdoš, Barta, Fízeľ, Hulín, Zlatoš, M.Turčáni, Šimko, Bernadič, Mladosievičová, Mravec

Docenti:  Bárdoš, Barta, Nikš, Kubis, Fízeľ, Hulín, Zlatoš, Popperová, Bernadič, M.Turčáni, Šimko, Mladosievičová, Buckingham, Mravec, Celec

DrSc:  Fízeľ, Hulín, Zlatoš, Celec

CSc:  Nikš, Barta, Kubis, Fízeľ, Hulín, Zlatoš, Fízeľová, Sapáková, Popperová, Riečanský, Chovanová, Nosáľová, Bakošová,Turčáni, Divéky, Filipová, Bernadič, Michalík, Šimko, Maasová, Maco, Sochorová, Mladosievičová, Kozlíková, Sasváry

PhD:  Kráľ, Šulková, Hubka, Navarčíková, Jedlička, Celec, Mravec, Paulis, Urbanová, Hudecová, Roziaková, Poljak, Ondičová, Repová, Hrenák, Vrabcová, Aziriová, Hegedüsová, Lejavová